She's mine 80

Fuuu, no čo vám poviem? Ja viem, zanedbávam to. No ja chodím zo svahu úplne vyžmýkaná a vstávať o šiestej tiež nie je výhra :D pokúsim sa napísať ešte jednu a ak sa podarí, zajtra vám ju sem hodím :)
NESMIERNA VĎAKA ZA 10000 ZHLIADNUTÍ! :)
Bola by som rada ak by ste sa aj viaceré vyjadrili k intru novej poviedky :) veď viete, či to má vôbec zmysel písať.
Tak užite si časť :)


Zabávali sme sa do skorého rána, presnejšie asi do piatej. Ani jeden z nás sa neupil natoľko, aby si niečo nepamätal. No dobre, Harry sa po hodine strávenej vonku vrátil celý od snehu so snehuliačkou, ktorú nazval Mrs. Cabbage. Doteraz nám nevysvetlil, prečo cabbage.
"Lizzie dones mi prosím ťa raňajky. Prosím." Niall na mňa uprel jeho psí pohľad a mňa to natoľko obmäkčilo, že som vstala z postele a váženému išla spraviť raňajky.
"Ale ale, niekto tu robí sluhu. Však budeš taká zlatá a spravíš aj mne?"
"Nerobím sluhu, Niall ma o to poprosil. Mal by si si nájsť frajerku Harry, samota ti neprospieva."
"Ooo takže poprosil. Keby som ťa poprosil ja, kašlala by si na mňa." Snažil sa hrať urazeného.
"Hovorím ti, nájdi si frajerku. Ja nie som frajerka pre každého."
"Ale ja som tvoj najlepší kamarát, mne by si raňajky spraviť mohla."
"Ak by sme boli kamaráti s výhodami, dalo by sa o niečom takom baviť. No to že sme najlepší kamaráti nie je práve najsilnejší argument na to, aby som ti spravila raňajky, nemyslíš?"
"Tak buďme kamaráti s výhodami. Za tie raňajky to stojí." Škaredo som naňho zagánila. "Bože Liz robím si srandu. Nikdy by som kvôli raňajkám nepokazil naše kamarátstvo." Začal sa smiať a mne naozaj odľahlo. Čo ak by to myslel vážne?
"Toto už nikdy nehovor, skoro som zinfarktovala. My a kamaráti s výhodami? No way."
"Povedal som ti, že si robím srandu. No keď sa na teba pozriem mužským očkom, si kus ženy, to by nikto nepoprel."
"Harry ty akurát tak chlapčenským očkom. Na muža si ešte nevyspelý." Vyplazila som mu jazyk a s podnosom plným jedla sa vrátila k Niallovi.
"Si poklad, vieš o tom?" Vtisol mi mľaskavý bozk na líce a pustil sa do jedla. Celý čas som sedela pri ňom. Premeriavala som si každý jeden kúsok jeho dokonalej tváre. Niekto si možno myslí, že to je všetko  mejkap. No on je dokonalý aj bez neho, dokonca ešte dokonalejší. A to som si myslela, že dokonalosť neexistuje. Dojedol, odložil tácku na nočný stolík a odišiel z izby.
"To si už rovno mohol vziať aj tú tácku!" Zakričala som za ním. Buď ma nepočul alebo ma ignoroval. Žiadna novinka.
Dni do konca voľna ubiehali strašne rýchlo. Chata sa nám opúšťala ťažko, bolo nám tam super. Vždy sme si našli nejakú zábavku. Od piateho januára sme mali mesiac pravidelne sa striedajúci kolobeh. Každé ráno som chodila von s Nessie, Niall bol na to až moc vyčerpaný. Doobeda som mala buď fotenia alebo som vyberala fotky, čo sa neskôr zverejnia, zatiaľ čo chalani makali v štúdiu. Poobede som chodila povinne cvičiť a potom znova von s Nessie. Každý jeden deň som chodila domov vyšťavená ako citrón. S Niallom sme na seba nemali čas. Ani jeden z nás nemohol obetovať čas z práce. Zaynove narodeniny sme oslávili veľkolepo, no na druhý deň som musela ísť fotiť. Cez víkendy som to tiež nemala najľahšie, stále som musela triediť fotky. Každý piatok sme mali u Dan pyžamovú párty. Baby tiež nemali veľa času. Perrie začala opäť s babami spievať, Danielle len nacvičovala a El sa učila. Piatky však boli naše. Tento čarovný kruh sa opakoval až do osudného večera 13. februára. Bolo asi pol desiatej večer a ja som sa vracala z nekonečne dlhého celodenného fotenia. Ledva som prešľapovala z nohy na nohu.Už zajtra strávim s Niallom celý deň! Jedine táto myšlienka ma držala pri živote. Aspoň na toho Valentína nám dali voľno. Skôr sme si ho vyžobrali, no to nie je podstatné. 
"Elizabeth!" Výkrik prerušil to zabijácke ticho. Otočila som sa, no nikto tam nebol. Snažila som sa vsugerovať si myšlienku, že sa mi to len zdalo. Ale pocit, že tu predsa len nie som sama ma neustále prenasledoval.
"Hej Elizabeth! Si hluchá?" Otočila som sa a pri mne stálo dievča. Mohlo mať tak asi sedemnásť, viac nie.
"Odkiaľ ma poznáš?" Hlúpa otázka, celý Londýn ma pozná ako tú, čo využíva Nialla.
"Kto by ťa nepoznal? Ale ty mňa predsa tiež poznáš." Celé mi to nedávalo zmysel. Zastavilo ma úplne cudzie dievča a snažilo sa ma presvedčiť o tom, že ju poznám. Prudko som začala krútiť hlavou.
"Pokiaľ nebudem s Niallom ja, nebude ním nikto. Už si spomínaš?" Vtedy sa ma zmocnil strach.
"Niečo sa mi marí. Čo odo mňa chceš?" V ruke som zvierala mobil pripravená kedykoľvek niekomu zavolať.
"Nič ťažké. Chcem od teba len to, aby si sa s ním rozišla." Škodoradostne sa na mňa usmiala.
"To nejde. Milujeme sa a ja by som to bez neho nezvládla."
"Budem ťa teda musieť donútiť, myslela som si. Nemiluješ ho, iba ho využívaš. Všetko robíš kvôli sláve." Zdrapila ma za lakeť a surovo mnou začala triasť.
"Vidíš mi do hlavy že si si taká istá? Milujem ho celým svojim srdcom."
"Je mi jedno, či ho využívaš alebo nie. Ak s ním nebudem ja, nebude s ním nikto. Rozumieš?"
"Nájdi si inú obeť, mňa tak ľahko nezlomíš." Snažila som sa vytrhnúť si ruku z jej zovretia, no bola silnejšia. Vyčarovala si nejaký železný drát a silno mi ho pritlačila ku krku.
"Rozídeš sa s ním alebo skončíš tak, že sa mu znechutíš. Stráviš v nemocnici celý zvyšok života." Stále som mala drôt pritlačený ku krku.
"Dobre dobre, urobím čo chceš. Len ma prosím nechaj ísť." So slzami v očiach som sa na ňu pozrela.
"Dávam ti na to dva dni. Inak si ťa nájdem." Pustila ma a odišla. Možno som jej povedala, že sa s ním rozídem, no ja sa tak ľahko nevzdám. Takto sa však domov vrátiť nemôžem, hneď by vedel, že sa niečo stalo. "Zlatko dneska prespím u Dan, potrebujem sa s ňou porozprávať. Teším sa na zajtra, ľúbim ťa. xxx" Naťukala som mu rýchlu smsku a o pár minút som už klopala Dan na dvere, snáď bude doma. Otvorila mi celá vysmiata, no keď ma videla, okamžite nahodila starostlivú tvár. Pri šálke kakaa som jej všetko vyrozprávala. Zaspala som jej na gauči a ráno sa zobudila s ešte väčším strachom ako včera.