Forever

Neviem, kedy sa dokopem k písaniu časti, no aby blog nestál úplne, napísala som vám toto "veľdielo"
Dúfam, že sa vám to bude páčiť a mohli by ste sa k tomu aj vyjadriť, nesmierne by ma to potešilo :)
Inak, ako vám ide škola? Vysvedčko? U mňa katastrofa :D ale žijem :D
Tak bežte čítať :) hope you'll like it  :)



Nie všetko je vždy tak, ako by ste chceli. Nie každý môže byť šťastný. Aspoň nie navždy. Možno si hovoríte, 'Veď je slávny, má peniaze. Má predsa všetko, čo potrebuje. Tak prečo je ako bez života?' ale nie je to tak. Už mi ju nič nevráti. Žiadne peniaze, ani to že som celebrita by mi nepomohlo. Každý jeden deň na ňu od toho osudného dňa myslím. Už od prvého nášho stretnutia som vedel, že ONA spraví môj život lepším. A nemýlil som sa. Všetko bolo úžasné, až na pár nezhôd a nedostatku času až do dňa, kedy mi oznámila pre nás oboch zdrvujúcu informáciu. Preplakali sme spolu dva dni a dve noci po sebe, no ani to nám nepomohlo. Všetko bolo stratené.


Bolo úplne klasické popoludnie. S chalanmi sme mali voľno a trávili sme ho nič nerobením každý vo svojom byte. Moja Charlotte dnes mala dôležité skúšky v škole a tak sme stretnutie nechali až na nasledujúci deň. Neustále som na ňu myslel. Keď som vzal telefón, že jej zavolám, rozozvučal sa a na displeji sa zjavilo jej meno. 
"Čo je anjelik? Deje sa niečo?" 
"Harry? Mohol by si na chvíľu prísť ku mne? Potrebujem sa s tebou porozprávať." Jej hlas sa triasol a  mňa sa zmocnila panika. 
"Samozrejme, za pätnásť minút som u teba zlatko." Než stihla niečo odpovedať, zložil som a obliekal si bundu. Schmatol som kľúče od auta a niekoľko sekúnd na to som sedel v aute. V tom strese som bol rád, že som vôbec naštartoval. Vyrazil som smerom k nej a za rekordných desať minút som vystupoval pred jej bytom. Chcel som si zobrať kľúče, no tie, ako som zistil, ostali doma. Zazvonil som na jej zvonček a čakal, kým príde otvoriť. Medzitým som si nervózne poklepkával nohou a stále sa obzeral okolo seba. 
"Poď dnu Harry, musím ti povedať niečo dôležité." Chce sa so mnou rozísť... Prvá myšlienka, čo ma napadla. No bez slova som ju nasledoval a jemne vzal jej malú rúčku do svojej dlane. 
"Dáš si niečo?" Potichu sa ma spýtala, na čo som pokýval hlavou a stiahol si ju na kolená. 
"Ak sa so mnou chceš rozísť, nenaťahuj to prosím ťa. Len mi to povedz na rovinu." Hneď ako som to vyslovil ma v očiach zaštípali slzy. 
"Harry, ostávajú mi dva týždne života. Mám rakovinu." Rozplakala sa a tvár si zaborila do mojej hrude. Pre mňa sa v ten moment zastavil čas a bez dychu som hľadel pred seba. Toto bolo oveľa horšie, ako keby sa so mnou rozišla. Dva týždne? 
"Kedy si sa to dozvedela?" Zašepkal som a rozplakal sa tiež. 
"Včera. Na tých skúškach som dnes nebola, bolo by to úplne zbytočné. Harry ja nechcem zomrieť." Jej telo sa začalo otriasať ešte silnejšími vzlykmi a mne sa v tej chvíli pred očami premietli celé dva roky nášho vzťahu. 
"Neopúšťaj ma prosím ťa. Nenechávaj ma tu samého." Znova som len zašepkal, hlas sa mi niekde stratil. 
"Nechcem, ale nemám na výber. Mala som ísť na vyšetrenie skôr." Už dlhšiu dobu sa z nej vytrácala farba a rapídne schudla, no obaja sme mysleli že je to kvôli skúškovému obdobiu. Ako sa zdá, nebolo. 
"No tak, Lots, nič by ti to nepomohlo. Vieš, že sa to len málokedy dá vyliečiť." Obaja sme vedeli, že tam nebola ani najmenšia nádej. Ak jej to zistili len včera, šanca tam nebola. Pritúlil som si ju k sebe najviac ako to šlo a obaja sme ďalej plakali. V ten deň som jej sľúbil, že s ňou budem až do úplného konca. A tak sa aj stalo. 

Prečo som s ňou len nešiel k lekárovi hneď ako som zbadal, že niečo s ňou nie je v poriadku? Mohla sa vyliečiť. Nič z tohto sa nemuselo stať. Neostal by som tu bez druhej polovice môjho srdca. Miloval som ju najviac ako to len šlo a stále budem. Spomínal som na posledné spoločne trávené dni a noci. Ako som jej spieval do uška, ako som jej vyznával všetko, čo som mal na srdci. Ako som ju obskakoval len aby nemusela vstať z postele. Užíval som si jej prítomnosť najviac ako to išlo, až kým mi neodišla do nemocnice. Štyri dni pred jej smrťou.

"Lots kde si? Prečo nie si doma? Doktor ti predsa povedal, že nemáš chodiť von." Hneď ako som zistil, že nie je doma som jej zavolal. 
"Som v nemocnici Harry. doktori povedali, že mi zostávajú asi len dva až tri dni. Prídeš za mnou?" 
"Zlatko, neplač prosím ťa. Už som na ceste." 
"Ponáhľaj sa, no daj si pozor. Prinesieš mi moje obľúbené keksíky?" 
"Pre teba všetko láska. Ľúbim ťa." Zložil som a z jej skrinky som vzal keksy. Tie, ktoré som jej vždy kupoval. Zamkol som za sebou dvere a uháňal do nemocnice. Na informáciách som sa spýtal milej staršej pani kde leží moja Charlotte a s rýchlym poďakovaním sa ponáhľal k nej. Keď som ju zbadal sedieť na posteli s úsmevom na tvári, musel som sa tiež usmiať. Sľúbili sme si, že na to nebudeme myslieť a budeme sa aspoň snažiť, aby sme na to nemysleli. Nie vždy sa nám to darilo a teraz, keď je v nemocnici, to pôjde ešte ťažšie. 
"Ako sa cítiš? Je ti stále zle?" 
"Je mi fajn, ešte lepšie, keď si tu so mnou. Máš keksy?" Oči jej zažiarili keď som jej ich podal. S chuťou sa do nich pustila aj keď vedela, že by ich jesť nemala. No to jej problém nerobilo. Zjedla ich len sa po nich zaprášilo a už sa venovala mne. 

Ten deň si pamätám ako keby to bolo včera, hoci to bolo pre necelými dvoma mesiacmi. Odmietal som sa od nej pohnúť čo i len na milimeter. Ešte aj tie tri noci som s ňou strávil. Alebo na stoličke vedľa jej postele alebo na s ňou na posteli. Pri tejto spomienke sa mi z očí vykotúľali slzy, zrak som upriamil na jej náhrobný kameň a stisol mame ruku. Aj ona plakala, Charlotte si obľúbila od samého začiatku. Tak isto ako aj chalani, ktorí sa s ňou len tak tak stihli rozlúčiť. Presne v piatok o tretej sa k nám nahrnuli všetci štyria aj s priateľkami a zadržiavali slzy celé tri hodiny. Všetci sme veľmi dobre vedeli, že sa vidia naposledy. Pri ich posledných objatiach sa ani jeden z nich nerozplakal, no mňa naša posledná rozlúčka úplne položila.

"Harry, je to tu. Cítim to." Namiesto toho, aby plakala mala na tvári pokojný úsmev. Vrhla rýchly pohľad na doktora stojaceho vedľa postele a potom sa zamerala na mňa. 
"Nie, nesmieš umrieť. Nenechávaj ma tu, prosím ťa. Neodchádzaj." Sadol som si vedľa nej a vzal ju do náručia. 
"No tak, dobre si vedel že to raz príde. A prišlo to teraz. Tak neplač a dobre ma počúvaj." Studenými prstami ma pohladila po líci a prinútila ma pozrieť sa do jej nádherných zelených očí. "Milujem ťa. Vždy som ťa milovala aj vždy budem. Je úplne jedno, kde budem ja a kde budeš ty. Žiadna iná ťa nebude milovať viac než ja. Si ten najúžasnejší chlapec, akého som spoznala aj keď máš svoje muchy, no to má každý." Nadýchla sa a z oka jej predsa len vypadla prvá slza. "Nájdi si dievča, ktoré ťa bude ľúbiť aspoň spolovice tak ako ja. Založ si rodinu, ži naplno. No o jedno ťa prosím, nezabudni na mňa. Postaraj sa o chalanov a poriadne ich za mňa vyobjímaj. Postaraj sa o rodinu ako správny otec. Milujem ťa Harold Edward Styles. Navždy." Chcel som jej odpovedať, no jej telo v tej chvíli ochablo a žiara z jej očí sa vytratila. Láska môjho života mi zomrela v náručí. Keď som si uvedomil túto zdrvujúcu skutočnosť, rozplakal som sa ako malé dieťa. Bolo mi úplne jedno, že vedľa mňa stojí doktor a pravdepodobne si myslí, že som blázon. Potreboval som sa vyplakať. 

Spomínal som na to, aj keď som vedel že by som nemal. Na jej slová som myslel každý deň, no nedokázal som sa len tak zo dňa na deň odmilovať. Nájdem si dievča, matku mojich detí, ale Lots to nebude. Nikdy nebude nikto, koho budem milovať viac ako ju. Je jedno, kde budeme. Či budeme spolu, alebo nie. Budem ju milovať z celého srdca. Navždy.