Summer Love 21

„Bailey, počkaj chvíľku.“ Otočila sa so zdvihnutým obočím.

„Ja by som čakala, Louis ma ženie. Čo potrebuješ?“

„Vieš, no, dala by si mi tvoje číslo?“ Bailey sa naňho stále pozerala a keď si všimla jeho rozpaky, musela sa usmiať. Nadiktovala mu číslo, on ju hneď prezvonil a s posledným zakývaním Bailey opustila Louiho byt.

„No že som sa vôbec dočkal, skoro som tu zapustil korene.“

„Už toľko nefrfli prosím ťa, nedá sa to počúvať. Buď ma podpichuješ, alebo len frfleš. Si strašný, Tomlinson.“ Prekrútila očami Bailey a nastúpila za ním do výťahu.

„Ja o tom viem, no aj tak ma máš rada, však? Nie síce až tak veľmi ako Harryho, ale mne to stačí.“

„Už zase začínaš? Ak by som sa neponáhľala, povedala by som ti, aby si zastavil.“ Obaja sa rozosmiali a Louis predsa len zastavil. „Si normálny? Ja nepôjdem peši.“

„Neboj sa, máme len červenú,“ s úškrnom jej odpovedal a vzápätí na to sa pohol.

„No zľakla som sa, veď by som tam netrafila ani do zajtra,“ odfrkla si a napísala mame esemesku, že už smeruje na letisko a že jej napíše hneď, ako priletí. Na to jej však už Louis neodpovedal. Boli ticho až kým jej nezastavil pred odletovou halou.

„Dávaj si pozor. Nie, že podvedieš Harolda!“

„Zabijem ťa, Tomlinson. Prisahám, že ťa raz zabijem. Budem, neboj. Ďakujem za všetko. Inak, koľko ti dlžím za ten hotel?“

„Ani sa nesnaž mi niečo vracať, platil som to ja. Dobre?“

„Tak ďakujem ti krásne, si zlatý.“ Naklonila sa k nemu a aj napriek jeho podpichovaniu ho objala. Z kufra auta si vzala kufor a ešte naposledy Louimu zakývala. Louis ešte chvíľku počkal, kým sa stratí v dave a vyštartoval smerom domov. Bailey si vyzdvihla letenky, prešla do časti so stánkami a občerstvením a sadla si na voľnú lavičku. Po ceste sem išla na kontrolu batožiny a odovzdala kufor smerujúci do lietadla. Zvyšok času, ktorý jej ostával do odletu strávila počúvaním hudby a čítaním rôznych časopisov. Keď ohlásili jej let, vzala kabelku do ruky a s letenkou v ruke začala kráčať smerom ku kontrole. Staršej pani ukázala letenku a tá ju s úsmevom poslala cez rukáv do lietadla. Kabelku si vyložila do úložného priestoru nad sedadlami, sadla si na svoje miesto pri okne a z vrecka si vytiahla mobil so slúchadlami. Skôr, než si ich stihla dať do uší, zastavila ju letuška so slovami, že je to zakázané. Bailey len pokrčila plecami a odložila mobil naspäť. Nevedela však, čo bude robiť, keď príde domov. Pravdepodobne sa votrie ku Connorovi, alebo on k nej, a bude vyzvedať, ako bolo v Londýne. Čo ju zase privádzalo k myšlienke, ako asi zareagujú. Až priveľmi živo si vedela predstaviť Connorov znechutený pohľad, keď mu o tomto víkende bude rozprávať. Snažila sa na to nemyslieť, no veľmi sa jej to nedarilo.

Akonáhle lietadlo pristálo, medzi prvými vystúpila a ponáhľala sa k pásu s kuframi. Vyzdvihla si ten svoj a spolu s davom ľudí vyšla z príletovej haly. Nasadla do posledného voľného taxíka, nadiktovala adresu a po štyroch dňoch plných dobrodružstiev sa vracala domov. V Dubline bolo, na jej prekvapenie, celkom príjemne teplo a nepršalo ako zvyčajne. Taxík zastavil pred jej domom a ona zaplatila. Poďakovala sa, vzala si kufor a potichu vošla do domu. Predsa len, bolo pol deviatej večer a malá Dory už istotne spala, keďže ju čakal náročný deň v škôlke. V predsieni sa vyzula, vysunula rúčku na kufri a ťahala ho za sebou až do obývačky, kde sedela jej mama.

„Ahoj mami, som doma,“ potichu na ňu prehovorila. Natasha sa otočila a s nadšením sa k nej rozbehla.

„Konečne. Neuveríš, ale pripadá mi to, ako keby si bola preč celú večnosť. Ako bolo? Čo ste robili? Poď si ku mne sadnúť a všetko mi porozprávaš.“ Podišla k nej a silno ju objala.

„Keď spravíš pukance, pripravíš niečo na pitie a počkáš, kým sa prezlečiem, všetko ti porozprávam.“ Vymanila sa z maminho objatia a s kufrom sa vyšplhala do jej izby. Položila ho na zem do šatníka a vytiahla si čisté pyžamo. Chvíľku jej trvalo, kým sa doňho  prezliekla, no nakoniec sa jej to podarilo. Na nohy si obliekla hrubé papučky, zabalila sa do deky a vrátila sa k mamine, ktorá ju čakala s pripravenými pukancami a pitím. Sadla si vedľa nej a zabalila sa do teplej deky. Nechápala prečo, odrazu jej začala byť strašná zima.

„Ako bolo s Eleanor? Čo ste robili? Aký je Londýn?“ Vysypala na ňu na jeden dych.

„Bolo super, som naozaj rada, že som ju spoznala. Zoznámila ma s jej priateľom a jeho skupinou, sú strašne zlatí. Aj keď sú na vrchole sveta, vôbec nie sú namyslení. Popravde, Londýn sme ani nevideli. Ale boli sme v nejakom malom meste, ktoré bolo čarovné v tom, aké bolo maličké.“

„Počkaj, moja dcéra sa poznáš s celebritami?“

„Dá sa to tak povedať. No nie, že to teraz všetkým tvojim kamarátkam vyklopíš, jasné?“

„Neboj sa, môžeš sa na mňa spoľahnúť. Prečo ste vlastne nevideli Londýn?“

„Lebo hneď prvý večer, keď sme išli do mesta nás odchytili novinári a ja, ako taká citlivka, som z toho bola dosť v šoku. Eleanor a Louim boli neskutočne zlatí a kvôli mne ostávali doma. Ani som nechcela veriť tomu, že aj slávni ľudia môžu byť takí milí.“ Bailey sa pri spomienke na víkend usmiala.

„Páni, si si istá, že sa len nehrali pred tebou?“

„Mami, nekaz mi ilúzie, dobre?“ Zatvárila sa veľmi urazene.

„Prepáč, to som naozaj nechcela. Tak, aký film si pustíme?“ Bailey si bola s mamou veľmi podobná. Možno práve preto mali taký blízky vzťah.

„Dnes je to na tebe, nevládzem rozmýšľať. Pôvodne som ešte chcela ísť za Connorom, no to asi nechám na zajtra. Vyber nejaký film, mne je to naozaj jedno.“

„Čo tak Voda pre slony?“ Bailey prikývla a vzala si misku s pukancami. Začala ich jesť ešte skôr, ako jej mamina stihla pustiť film. Keď sa na obrazovke zjavili úvodné titulky, tretina pukancov už bola zjedená.

„Mami? Asi budeme potrebovať ešte jedny pukance, už teraz ich mám málo.“ Nahodila psie oči, na čo jej mama len pokrútila očami a na dve minúty sa stratila v kuchyni a vrátila sa s ďalšou miskou s pukancami.

„Bai? Vieš o tom, že ťa ľúbim, že?“

„Nech ma ľúbiš akokoľvek, ja ťa ľúbim viac. Si tá najlepšia mamina na svete.“ Misku položila na stôl a sadla si bližšie k mame, aby ju mohla objať. Nech má kamarátok koľko chce, jej mama bude vždy najlepšia z nich.