Summer Love 31

Soooo sorry girls... Ja viem, časť tu už mala byť. Momentálne som s Lindou u nás na chate, takže som ju poslednú asi trištvrte hodinu ignorovala, aby som dopísala časť, lebo som vám ju sľúbila už dávno a stále nebola. 

Dúfam, že mi to odpustíte :) ďalšia časť, pozajtra (zajtra(???)) uvidím, ako to budem stíhať. 
Ďalšia vec... TC v pondelok alebo v utorok, s Annie, budete pozerať? Boli by sme rady, ak by ste si na náš našli čas :) 
Enjoy ;)

Pred odchodom

 „Bailey? Naozaj nechceš, aby som s tebou išiel na to letisko ja?“ spýtal sa ma Harry, keď sme sedeli na posteli v hosťovskej. Po dvoch hodinách strávených v parku sme sa vrátili k Louimu.

„Nie je to tak, že by som nechcela. Len na seba nechcem upútavať ešte viac pozornosti ako doteraz, hoci pochybujem, že to je vôbec možné. Pozri, boli sme spolu celý deň a o dva týždne za mnou predsa prídeš. Uvidíš, ubehne to rýchlo.“

„Jasné, viem, bol to hlúpy nápad. Aj tak by sme nemali ani trošku súkromia.“ Neznel smutne, ba ani sklamane. Jednoducho to prijal ako fakt a ďalej to neriešil. Do odchodu mi ostávalo približne desať minút. Sadla som si tesne vedľa Harryho a ruku mu položila na plece. On sa na mňa len usmial, pričom odhalil rad dokonalo rovných bielych zubov. Vstala som z postele, aby som skontrolovala, či som si naozaj všetko zbalila. Do jednej ruky som vzala tašku, cez plece som si prehodila kabelku a vyšla som von z izby, s Harrym v pätách.

„Zlato, daj mi tú tašku,“ riekol a skôr, než som mu stihla protirečiť, mi ju vzal z ruky.

„Tašku si viem vziať aj sama, vieš o tom? Nie je predsa až taká ťažká,“ zasmiala som sa, no nechala ho, nech mi ju ponesie. Zatiaľ čo on s mojou taškou šiel až do chodby, kde ju položil na zem, ja som si prisadla k Louimu do obývačky. V tichosti som mame poslala správu, že priletím o také tri hodiny a pohľadom prebehla po miestnosti. Zastavila som sa na poličke vedľa televízora, kde sa nachádzal rámik s troma fotkami. Na prvej bol Louis so štyrmi dievčatami a starším párom, čo som predpokladala, že boli jeho rodičia. Na strednej sa na mňa škerili všetci piati chalani, na krajnej zase Louis a Eleanor.

„Bailey, si pripravená? Rozlúč sa a ideme,“ zvolala na mňa El z obývačky.

„Maj sa, Louis, ďakujem za všetko. Budeš mi chýbať,“ riekla som a objala ho. Veľmi silno. V podstate mi bol po El hneď najbližšia osoba, ak nerátam Harryho.

„Vidíme sa o mesiac najneskôr, dobre? Naučím ťa hrať na klavíri, ako som ti sľúbil.“ Žmurkol na mňa a objatie mi opätoval rovnakou silou. Uvoľnila som sa z jeho chlapského stisku a zamierila som k Harrymu. Stál v prechode medzi kuchyňou a obývačkou a opierajúc sa o zárubňu sa na mňa smutne pozeral. Vôbec som nevedela, čo mám spraviť, no podišla som k nemu. Zdvihla som ruku, no vzápätí ju spustila späť vedľa tela. Bez slov sme na seba hľadeli. Bude mi chýbať, no bude mi chýbať ako kamarát. Tak, ako som ho ľúbila ako kamaráta, tak isto mi bude aj chýbať. Celá tá hra mi v tej chvíli prišla hlúpa. Ako som to len mohla spraviť? Je to predsa nevinný chalan. Nikdy mi nič zlé nespravil, tak som nechápala svoje správanie. Až teraz som pochopila, že naozaj stačí krátka doba a z človeka sa môže stať niekto úplne iný.

„Budeš mi chýbať, BaiBai,“ šepol a roztvoril náruč. Opatrnými krokmi som sa k nemu priblížila ešte bližšie a nechala ho, nech ma objíme. Objal ma opatrne, akoby sme sa objímali po prvý krát. Svoje ruky som ovinula okolo jeho mužných ramien a nos si zaborila do jeho hrude.

„Aj ty mne. Ale budeme si písať, však?“ spýtala som sa ho, stále s tvárou zaborenou v jeho hrudi.

„Každý deň. Sľubujem.“ Jeho veľkou dlaňou ma hladil po chrbte, čo ma v tej chvíli nesmierne ukľudňovalo.

„Musím už ísť, lebo to nestihnem. Mám ťa rada, Harry,“ usmiala som sa naňho. Postavila som sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať, keď sa medzi nás postavila El a hnala ma preč. Harry na ňu vrhol škaredý pohľad a rukou ju odsunul preč. Rýchlo som ho pobozkala a ponáhľala sa, nech sa Eleanor nezblázni. Nerozumela som, prečo sa tak veľmi ponáhľala, keď som letela ja a nie ona. Vzala som si obe tašky a naposledy sa vo dverách otočila.

„Aj ja teba. Napíš mi, keď pristaneš.“ Zakýval mi a posledné, čo som videla, bol jeho smutný pohľad. V tom sa mi do očí nahrnuli slzy. Nie preto, že by mi tak veľmi chýbal, ale preto, že som bola taká mrcha. Jemu na mne naozaj veľmi záležalo a ja som to len zneužila ako taká hlúpa hus. Aj mne na ňom záležalo, no nie tak, ako jemu na mne.

„Neplač, bude to v poriadku.“ Eleanor sa ma snažila upokojiť, no nejako sa jej to nedarilo.

„Nebude. Nič nebude v poriadku,“ vyhŕkla som na ňu, až moc hystericky. Otriasali mnou vzlyky a slzy si drali cestu dolu mojimi lícami.

„Zlatko, neplač. Nechceš mi niečo povedať?“ spýtala sa s obavami v hlase, na čo som len pokrútila hlavou. Mala som pocit, akoby som za tú krátku cestu vyplakala viac sĺz ako za celý môj život. Vystúpili sme až v garáži. Museli sme prejsť takmer polovicu garáže, kým sme našli Eleanorino auto. Tašky som si naložila na zadné sedadlo a sadla si dopredu, na miesto spolujazdca. El si sadla vedľa a naštartovala.

„Už prestaň, vyzeráš hrozne,“ zahriakla ma a sústredila sa na východ z garáže. Pozrela som sa na seba do zrkadla, a bohužiaľ, El mala pravdu. Za ten krátky čas mi stihli sčervenieť a opuchnúť oči, čo v mojom prípade vyzeralo naozaj zle. Utrela som si slzy a snažila sa viac neplakať. Celú cestu na letisko sme premlčali. Klamala by som, ak by som povedala, že mi to vadilo. Keď zastala pred odletovou halou, rýchlo som ju objala, na oči si nasadila okuliare a s taškami vystúpila von.

„Ďakujem ti, si poklad. Ozvem sa, keď budem doma. A nezabudni pozdraviť chalanov,“ usmiala som sa a spokojne odpochodovala dovnútra. Teta na check – ine si ma celý čas podozrivo premeriavala, akoby som niečo pašovala. Ja som tam trpezlivo čakala, kým mi konečne vráti doklady, aby som sa mohla ísť najesť. Dočkala som sa, no chvíľu to ešte trvalo. Pas som si zbalila spolu s letenkou do kabelky a presunula som sa k časti s malými bufetmi. Objednala som si jednu bagetu, kávu a k tomu žuvačky. Zaplatila som a sadla si na najbližšiu lavičku. Hodinu som čakala, kým ohlásia môj let. Za ten čas som si stihla prečítať snáď všetky časopisy, čo mali v trafike, prejsť celým letiskom a sedieť na všetkých kreslách. Nie, nebolo to možné, no mala som taký pocit. Spokojne, s úsmevom na tvári, som prešla poslednou kontrolou, spolu s davom sa presunula do lietadla a usadila sa na svoje miesto vedľa neznámeho chlapa.