She's mine 67

"Lizzie, miláčik, kľud. Nessie je tu. No myslím, že by sme mali odísť. Poď." Pevne mi stisol ruku a ťahal ma preč.
"Nemali by sme sa ísť pozrieť, čo sa stalo? Niekto tam kričal, čo ak potrebuje pomoc?" Niall mal pravdu, mali by sme ísť, no ja som z toho celého nemala dobrý pocit a pocítila som nutkanie ísť to skontrolovať. Čo ak tam naozaj niekto potrebuje pomoc? Nedala som mu na výber, proste som sa vybrala smerom, odkiaľ prišiel výkrik.

Z pohľadu Nialla:

Aj keď som chcel ísť odtiaľ čo najrýchlejšie preč, nezastavil som ju. Len som išiel za ňou, aby sa jej náhodou nič nestalo. Nessie som pripol na vodítko a utekal som za Liz.
"Niall, niekto tam je." Ukázala prstom na lavičku vzdialenú niekoľko metrov od nás, na ktorej niekto naozaj ležal a plakal. Prišiel som k Liz, chytil ju za ruku a odhodlane vykročil smerom k lavičke. Ležalo tam asi šestnásť ročné dievča, takmer bez oblečenia a s krvavými škrabancami skoro po celých rukách. Na tvári mala niekoľko modrín a rozbité koleno.
"Čo sa ti stalo? Nemáme ťa zobrať k nám domov? Bože Niall urobme niečo, veď tu zamrzne chúďatko." Liz znova začala s jej mamičkovskými pudmi, no ja som ani len netušil, čo by sme mali spraviť.
"Zavolaj niekomu, nech po nás rýchlo príde, kým tu na nás niekto nenarazí, to by boli reči." Na nič nečakala, začala vytáčať jedného s chalanov. "Ako sa voláš?" Prihovoril som sa neznámej dievčine, no tá odo mňa  namiesto odpovede prudko ucukla. Toto bude ťažký oriešok. 
"O päť minút tu bude Liam, no ja si myslím, že by sme ju mali odniesť do nemocnice."
"Najprv sa o ňu postaráme, potom zavoláme doktora. Nemôže tam ísť takto, dáme ju do poriadku a odnesieme ju do nemocnice." Vyzliekol som si bundu a prehodil jej ju cez ramená. Vďačne sa na mňa usmiala a viac sa zabalila do bundy. Liam prišiel ako na koni. Zobral som dievča na ruky a odniesol ju do auta. Sama by neprešla ani krok.
"Kto to je? A čo sa jej stalo?" Ani ja ani Liz sme však nevedeli odpoveď na jeho otázky. Liam to ďalej neriešil a vyrazil smerom domov. Čo nám asi povedia chalani, keď ju uvidia? Celú cestu v aute panovalo ticho. Liz mi neprestávala stláčať ruku a ustarostene sa pozerala na dievča, čo sa triasla vedľa nej.
"Volám sa Zoe." Potichu prehovorila.
"Zoe? Povieš mi, čo sa ti stalo? Alebo si to necháme na potom?"
"Ty si Liz, však?" Ignorovala jej otázku. "Si ešte krajšia ako na fotkách." Slabo sa usmiala na Liz a ja som s ňou v duchu súhlasil.

Z pohľadu Liz:

"Ty si Liz, však? Si ešte krajšia ako na fotkách." Zoe sa jemne usmiala a mne práve v tej chvíli došli slová. Jej sa niečo stalo a hovorí mi, aká som pekná? Na chvíľu som zapochybovala, či je naozaj v poriadku. Ty máš čo hovoriť ty tuleň. No srdce mi hovorilo, že je naprosto v poriadku, nesmierne zlatá a priateľská.
"Ou, ja - no - ja, ďakujem. Si v poriadku? Nebolí ťa niečo? Nechceš ísť do nemocnice?" Opatrne som jej ohmatala modrinu na zápästí a ona zvraštila tvár do bolestivej grimasy. "Netreba ťa zaviesť do tej nemocnice?" Pokývala hlavou.
"Nie, len nemocnica nie. Zaviezli by ste ma domov?" Pri slove 'nemocnica' si odfrkla.
"Ani náhodou, zoberieme ťa k nám a odtiaľ ťa pustíme domov." Takto sme ju naozaj nemohli doniesť domov. Je podchladená, dobitá, šokovaná a pravdepodobne do konca života traumatizovaná. Liam zaparkoval auto do garáže. Niall znova zobral Zoe na ruky a spolu sme išli do domu, kde na nás chalani vychrlili niekoľko miliónov otázok.
"Chalani teraz ju nechajte tak, potom nám snáď niečo povie." Odbila som ich a nasledovala Nialla do mojej izby. Poslala som ju do kúpeľne, dala jej nejaké svoje veci a ja som sa prezliekla do domáceho oblečenia. Zoe bola späť veľmi rýchlo. Stále mala na tvári niekoľko škrabancov, no na pohľad bola naozaj veľmi pekná.

Ja viem, je to odveci fotka :D ale nenašla som nikoho zbitého :D