Summer Love 12

Takže pred tým, než začnete čítať časť, bola by som rada, ak by ste si prečítali príhovor. 
Aj keď k minulej časti neboli ani tie 4 komentáre, pridávam vám ďalšiu, len vďaka Annie, vďaka ktorej tento blog ešte stále je. 
No dobre, pomaly sa dostávam k pointe. Písanie ma strašne baví, ani si neviete predstaviť ako. No keď vidím, že to komentujú 2/3 dievčatá, niekedy mám chuť všetko to hodiť za hlavu - tie, čo píšu, si to určite vedia predstaviť. 
Chápem, že sa vám určite nechce komentovať, no verte mi, že tá časť sa sama nenapíše a predsa len to trvá o trochu dlhšie ako napísať jeden komentár. Viem, že vás tu určite nie je veľa, no myslím si, že aspoň takých 4-5 vás tu bude, či? 
Ak tu ani po tomto nebude viac ako 3 komentáre, naozaj neviem, čo spravím. Hlavne si nemyslite, že som nenažraná. Len ma zaujímajú vaše názory, to je celé. 
Ak ste sa dostali až sem, gratulujem vám.
Enjoy.

„Bojím sa opýtať, čo to je.“

„Povieš mi, čo sa stalo medzi tebou a Connorom.“

„Ako vieš, že sa niečo stalo?“ Nemalo by zmysel zahovárať, tak sa jej to na rovinu opýtala.

„Dory mi povedala, že ste na seba kričali a že ste boli v zoo.“

„Môžeme sa o tom porozprávať neskôr? Bolo by to lepšie aj pre mňa.“

„Ale samozrejme, je to len a len na tebe. Len ti chcem pomôcť, to je všetko.“

„Princezná je pripravená na odchod, môžeme ísť.“ Stará mama s Dory v náručí sa z ničoho nič zjavili pri nich. Nečakali na nič, nasadli do auta a odviezli sa do reštaurácie. Čašník ich zaviedol k vopred rezervovanému stolu. Všetci si objednali a v pokoji a dobrej nálade strávili príjemnú rodinnú večeru. Po nej sa každý pobral domov. Natasha hneď uložila Dory do postele, pustila jej Na vlásku a pripojila sa k Bailey, ktorá pozerala nejaký pre ňu neznámy seriál.

„Tak, čo sa stalo medzi tebou a Connorom?“ Sadla si oproti svojej dcére a starostlivo na ňu hľadela.

„Pohádali sme sa. Kvôli úplnej blbosti, ale aj tak ma bolí to, čo mi povedal.“

„Čo konkrétne sa stalo? No tak, hovor.“ Bailey sa rozhovorila a neodpustila si niekoľko sĺz. Bolo jej to všetko hrozne ľúto, nechcela sa pohádať s jej najlepším kamarátom. Mama ju celý čas chápavo hladila po chrbte a hovorila jej chlácholivé slová. Vedela, ako sa jej dcéra cíti. Nie raz sa aj ona pohádala so svojimi kamarátmi.

„To bude v poriadku, on sa spamätá.“ Ešte raz ju pohladila po chrbte. Bai si chrbtom ruky zotrela slzy a so zaželaním dobrej noci sa odobrala na spánok. Prezliekla sa do pyžama, umyla si zuby a ľahla si do mäkkej postele. Aj keď bolo len pol deviatej, bola neskutočne unavená. Už pomaly zaspávala, keď začula tiché klopanie na okno. Odignorovala to, veď predsa býva na druhom poschodí, aj keď s balkónom. No keď sa druhý krát ozval ten istý zvuk, otrávene vstala z postele a otvorila balkónové dvere. Na jej obrovské prekvapenie za oknom nestál nik iný ako Connor. Nechcela ho vidieť, ale keď už si dal tú námahu a prišiel za ňou, rozhodla sa pustiť ho dnu.

„Čo tu chceš?“

„Chcem sa ti ospravedlniť. Bol som až príliš nahnevaný, prehnal som to.“

„Vieš, že ani toto navždy neodstráni z mojej mysle to, čo si povedal.“

„Viem. Som si plne vedomý všetkých následkov, no aj napriek tomu ťa prosím o odpustenie. Mala si pravdu, nemal som na tú skupinu nadávať. No najviac ľutujem to, čo som povedal tebe.“

„Ja som tiež nemala tak vyletieť. No neospravedlním sa, je to všetko tvoja chyba,“ na tvári jej pohrával úsmev, no pri chabom svetle mesiaca to nebolo vidieť.

„Čakal som to, priznávam si to. Ale mohla by si mi povedať, či mi odpustíš?“ S nádejou v očiach na ňu neprestával hľadieť.

„Si môj najlepší kamarát, aj keď to, čo si mi povedal, by si kamaráti nepovedali. Máš všetko odpustené.“ Vrhla sa mu okolo krku a pevne ho objala. Tak ako veľmi ju boleli jeho slová, minimálne tak veľmi ho potrebovala mať pri sebe. Predsa len, bol to jej najlepší kamarát. 

„Mrzí ma to. Tak strašne ma to mrzí, že si to ani nevieš predstaviť. Nezaslúžim si tvoje odpustenie.“

„Už buď ticho a choď domov. Nemám náladu na takéto ospravedlňovania, je to za nami.“ Bailey naozaj nebola typ človeka, ktorý by veľa obkecával alebo už len riešil niečo viac ako bolo treba.

„Aj by som sa ti za to ospravedlnil ale mám pocit, že by si ma za to poslala do prdele,“ jemne sa uškrnul a už aj sa od nej pratal ďalej. Vedel, že ak by to spravil, Bailey by ho pravdepodobne začala naháňať po celom dome.

„Posielam ťa do prdele aj bez toho. Prepáč ale som naozaj unavená. Keď chceš, zajtra sa môžeme stretnúť ale toto už odmietam viac riešiť. Dobrú noc,“ usmiala sa naňho a tlačila ho von z okna. Nepôjde predsa cez hlavné dvere, keď jej mama sedí v obývačke.

„Dobrú noc, zajtra ti zavolám a skočíme niekam von.“ Ešte naposledy jej zakýval a zmizol v tme. Bai sa uľavilo, bola rada, že to takto dopadlo. Čo bolo, bolo. Neodstane sa to, ale môže na to zabudnúť. S dobrým pocitom si ľahla do postele a zaspala s úsmevom na tvári, že všetko dobre dopadlo.

Ráno sa zobudila do nie príliš pekného počasia. No ani to jej nezabránilo vynechať každodenný ranný beh. Obliekla sa, rozlúčila sa s mamou sediacou v kuchyni a vybehla do pomerne chladného rána. Nešla však dlho. Po dvadsiatich minútach začalo pršať, tak sa otočila a čo najrýchlejšie dobehla domov.

„Ale ale, niekto nám tu zmokol,“ zasmiala sa na nej mama, keď celá premočená vstúpila do domu.

„Si veľmi vtipná mami. Veď vonku leje ako z krhly, tak čo som mala robiť?“

„Nemala si nikam ísť. Teraz ešte ochorieš a do žiadneho Londýna nepôjdeš.“

„Mami neochoriem, veď vieš, že neochoriem.“ Prekrútila očami a horko – ťažko sa dostala po schodoch do izby. So suchými vecami v rukách sa zavrela do kúpeľne a po namáhavom vyzliekaní sa, sa poriadne osprchovala. Potom sa obliekla, vlasy si poriadne prečesala a vrátila sa naspäť do izby. Ľahla si na posteľ a vzala si mobil do ruky.

„Ak by ta mama pustila, mohla by si prísť už zajtra. Nemám totiž školu a chalani majú voľno. Tak čo ty na to? El xxx“

„Samozrejme, že môžem ;) teším sa Bai xx“ Naťukala rýchlu odpoveď a vytočila mamino číslo. Predpokladala, že už bola na ceste do roboty.

„Áno? Čo by si chcela zlatko?“

„Len sa ťa chcem spýtať, či by som mohla za El letieť už zajtra.“

„Samozrejme, že môžeš. Len si uprac izbu a odleť aj hneď teraz.“

„Dobre, vďaka. Ľúbim ťa.“

„A ešte prosím ťa vylož umývačku, ďakujem.“

„Neboj sa, keď sa vrátiš, všetko bude hotové.“

„Si poklad Bai. Musím končiť, pa.“

„Papa.“ Zložila a prečítala si smsku od Eleanor.

„Tak sa spýtaj a okamžite mi daj vedieť, neskutočne sa na teba všetci tešíme!!!! “

„Vsetko je vybavené, zajtra priletím ;) ešte by som si mala letenku vybaviť :D“ Rýchlo jej odpísala a otvorila laptop. Počkala, kým sa zapne a rovno otvorila stránku na rezerváciu leteniek. Zarezervovala si jednu o desiatej ráno a vytlačila si potvrdenie. Zo skrine si vzala kufor a začala si doňho baliť všetky potrebné veci. Nevedela, aké má byť počasie, tak sa jednoducho zbalila na všetky ročné obdobia. Je to predsa Londýn, nevie, čo má čakať.

„No ale rýchlo, lebo sa sem nedostaneš ani kým naprší a uschne :D píš, keď budeš mat letenku “

„Mam letenku, prídi po mňa o pol dvanástej na letisko Heathrow “

„Vyborne, budem tam. A neber si veľa batožiny, Louis v byte nemá vela miesta :P“ Bola zaskočená jej odpoveďou. Nečakala totiž, že bude bývať u Louiho. Myslela si, že si nájde nejaký hotel. No Eleanor jej zjavne nedala na výber. Len pokrčila ramenami a zadívala sa na svoj maličký kufor, ktorý sa snáď Louimu do bytu bude zmestiť. Nemohla si pomôcť, stále sa jej zdalo blbé nasťahovať sa k niekomu úplne neznámemu do bytu. Aj keď to bol priateľ jej sesternice, bolo to úplne iné akoby bývala u nej. Odpísala jej však, že s tým súhlasí a že sa teší. Jasné, že sa tešila. V Londýne nebola dlhých sedem rokov a vôbec si nepamätala, či niekedy prešla všetky známe pamiatky. Aj tak pochybovala, že ich teraz s El prejde. Predsa len, ide sa zoznámiť so svetoznámou kapelou. Tešila sa, no nervozita ju neopúšťala. Ešte ani nebol deň jej odletu a ona už stresovala ako malé dieťa pred prvým dňom v škole.

Stále jej však zostával pomaly celý deň, ktorý ešte ani sama nevedela, ako strávi. Chcela nejako vyzerať, tak sa rozhodla, že skočí na všetky skrášľovacie procedúry. Prezvonila Roxy a dohodla sa s ňou, že ju o dvadsať minút vyzdvihne. Nastala jej každodenná dilema, obliekanie. Ak v šatníku nestála desať minút, tak ani sekundu. Keď si však uvedomila, že bude meškať, rýchlo sa rozhodla.

Kockovaná košeľa, obyčajné rifle a modré Vansy boli ako stvorené pre dnešný deň. Rýchlo sa obliekla, prečesala si vlhké vlasy a bez starostí o mejkap sa s mobilom a peňaženkou v ruke zrútila dole schodmi. Zo stola vzala mamine kľúče od auta a svoje od domu a ponáhľala sa von. Rýchlo zamkla, nasadla do auta a vyštartovala k domu jej kamarátky. Len matne si pamätala, kde býva, preto jej cesta trvala skoro pätnásť minút. Roxy už netrpezlivo čakala pred vchodom a keď Bailey zastala, nastúpila do auta.

P.S.Naozaj by ste ma potešili tým komentárom :)