Summer Love 14

Odporúčam http://everythingisunknown.blogspot.sk/, skvelý blog :) 

Opäť raz sa vám chcem poďakovať za krásne komentáre, ste skvelé baby :) 
Vopres sa ospravedlňujem za chyby, dnešný úraz mi nedovoľuje kontrolovať si to, zajtra to upravím ak náhodou. 

Enjoy :) ;)

Pustila tašku na zem a silno ju objala. Bola naozaj rada, že ju konečne opäť vidí.

„Nemáme čas na dlhšie privítanie, musíme ísť, kým si nás nevšimnú fanúšičky. Louis nás čaká na parkovisku.“ Ťahala ju za ruku, až kým nezastali pri čiernom Range – Roveri. El pomohla Bailey naložiť kufor a rýchlo nastúpili.

„Zlato, ponáhľaj sa. Doma vás zoznámim.“ Louis na nič nečakal a poslúchol ju. Za necelých pätnásť minút už parkovali v garáži. Motor zhasol a všetci traja naraz vystúpili. Louis ako pravý gentleman zobral Baileyn kufor a ona ho spolu s El nasledovala do výťahu. Vyviezli sa na štvrté poschodie a vošli do veľkého bytu.

„Wow, je to tu nádherné.“ Šepla Bailey a rozhliadala sa okolo seba.

„Len aby ti ústa neodpadli. Vyzuj sa a poď ďalej, mala by som vás zoznámiť.“

„Nerob si zo mňa srandu, dobre? Nie je to pekné.“ Spravila však tak, ako jej povedala. Vyzula sa a nasledovala ju do obývačky.

„Louis, toto je moja úžasná sesternica Bailey. Bai, toto je môj dokonalý priateľ Louis.“ Bailey k nemu natiahla ruku, no on ju namiesto toho objal. Pevné, chlapské objatie mu opätovala s najväčšou možnou silou.

„Som neskutočne rád, že ťa konečne spoznávam. El o tebe nemohla prestať rozprávať.“ Žmurkol na ňu a El si pritiahol k sebe.

„Aj ja som rada, že ťa spoznávam. Mimochodom, nebudem vás tu rušiť? Hotel mi nebude...“

„Na to ani nemysli. Bol to môj nápad, aby si tu ostala, tak tu aj pekne ostaneš. Naozaj nebudeš prekážať, neboj sa,“ skočil jej do rečí Louis.

„Asi nemám na výber, však? Inak, pekné auto.“

„Nie, nemáš. Vďaka, ale nie je moje. Je Harryho, poobede sa zoznámite.“ V Baileynom vnútri sa začal prebúdzať pocit zvedavosti. Nevedela sa dočkať, kedy konečne spozná zvyšok skupiny. Louis k nej bol veľmi milý, nečakala to. No čo ak ju jeden z nich neprijme medzi seba? Čo ak sa im nebude páčiť? Bude potom musieť ísť domov? Alebo bude celý čas zavretá vnútri Louiho bytu? Nie, takto nesmela rozmýšľať. Bude sama sebou a snáď si ju aspoň trošku obľúbia.

„Je to nutné? Teda chcem povedať či je to nutné už dnes. Viete, nie som na to tak celkom pripravená a no..“

„Ty sa hanbíš?“ zasmiala sa na nej El, „Nemáš sa čoho, chalani sú úplne v pohode. Naozaj sa nemáš čoho obávať.“ Milo sa na ňu usmiala a dúfala, že jej to dodalo na istote. Istým spôsobom sa jej to aj podarilo.

„Nehanbím, len to bude priveľa ľudí naraz. No zvládnem to, neboj sa.“ Presviedčala však skôr seba ako El.

„Ja sa nebojím, ty sa bojíš.“ Podpichla ju a znova sa zasmiala.

„Dobre, už to neriešme prosím. Louis? Nemohla by som si dať pohár vody, prosím ťa?“ zaviedol ju do kuchyne, kde jej ukázal, kde sa čo nachádza. Aj keď bola trocha zmätená, vedela sa ako – tak zorientovať. Zo skrinky si vzala pohár a naliala si doň minerálku. Počas letu tak vysmädla, že to vypila naozaj rýchlo.

„No poď, mali by sme ti ukázať tvoju dočasnú izbu.“ Pohár vložila do umývačky a nasledovala ich do chodby. Prešli okolo troch dverí a do štvrtých už vošli.

„Tak vitaj v mojej hosťovskej. Nie je práve najväčšia, no dúfam, že sa ti tu bude páčiť.“ Usmial sa na ňu Louis.

„Blázniš? Je skvelá. Naozaj.“ Od šťastia nevedela, čo má robiť. Čakala všetko, len nie takúto nádheru. V strede izby stála veľká biela posteľ, ktorá mala z oboch strán nočné stolíky. Na jednej strane bolo okno, na druhej väčšia, rovnako ako posteľ, biela skriňa. Aj keď Louis povedal, že je malá, nebola o nič menšia ako jej izba. Všimla si svoj kufor postavený pri skrini a vďačne sa usmiala na Louiho.

„Pokojne sa vybaľ, ak chceš. Budeme v obývačke, keď budeš pripravená niekam ísť, príď za nami.“ Usmiala sa na ňu El a nechali ju samú v izbe. Otvorila kufor a všetky veci si pomaličky povykladala do skrine. Nemala tu ostať dlho, no nechcelo sa jej hrabať sa v kufri. Potom napísala mame, že je všetko v poriadku a pozrela sa do zrkadla, ktoré viselo nad jedným z nočných stolíkov. So svojim vzhľadom bola spokojná a tak sa pripojila k Louimu a El. Stále sa však cítila, ako keby zavadzala. Cítila sa ako nejaký votrelec.

„Si pripravená? Môžeme ísť za chalanmi? Alebo si chceš ešte chvíľu oddýchnuť?“ Louis bol oveľa viac starostlivý, ako by bol hocijaký iný človek, ktorý vás pozná niekoľko minút. Obľúbila si ho, to áno, dokonca mala pocit, že z nich budú skvelí priatelia.

„Môžeme ísť, nech už to mám konečne za sebou. Inak, máme nejaké plány na večer?“

„Tváriš sa, ako keby si šla na popravu. Zatiaľ sme plánovali zoznamovací večer u nás, no ak nechceš, môžeme to preložiť alebo zrušiť.“

„Louis, už stačí. Nemám predsa päť rokov, dobre? Poďme už konečne lebo ma ešte navlečieš do plienok.“ Začala frflať, na čom sa Louis spolu s El vynikajúco zabávali. Bez hocijakých zbytočných rečí sa však presunuli späť do garáže. Nastúpili do auta a viezli sa necelých desať minút. Zastavili pred celkom veľkým typickým anglickým domom a vystúpili. Bailey sa stiahol žalúdok a začala pociťovať nervozitu. Práve sa ide zoznámiť s najlepšou chlapčenskou skupinou vo svete a vyzerá, akoby práve vyliezla z krtinca. Vlasy, ktoré jej rozfúkal vietor, jej stáli na všetky strany a nedali sa nijako skrotiť. Čo ak sa pred nimi strápni? Čo ak ju nebudú mať radi, lebo je to len obyčajné dievča? Alebo čo ak ju jednoducho vyhodia z domu? Všetky takéto myšlienky jej blúdili hlavou až kým ju Eleanor nepohnala ku dverám. Bojazlivo prešľapovala z nohy na nohu a čakala, kým sa dvere otvoria. Keď sa kľučka pohla, myklo ju dozadu a takmer spadla na Louiho, ktorý ju len tak tak zachytil. Dvere sa otvoril a stál v nich, podľa Baileynho odhadu, Zayn. Chlapec s karamelovo hnedými očami a čiernymi vlasmi vyčesanými dohora. Milo sa usmieval a odstúpil od dverí, aby mohli vojsť. Eleanor znova postrčila Bailey dopredu a ona s Louim ju nasledovali do chodby. Nevedela, čo má robiť a preto nasledovala príklad Eleanor a vyzula si topánky. Kráčala za nimi pravdepodobne do obývačky, pričom v nej stúpala neistota a nervozita. Netušila, čo od nich môže očakávať. Nemala ani len poňatia, ako sa má správať, či čo má hovoriť. Nemala však veľa času na rozmýšľanie. Pred ňou totiž stáli všetci piati členovia najlepšej skupiny na svete. 

Baby? Viete ako ma poteší komentík, že? :)