Summer Love 30

Neviem, kedy bude ďalšia časť. Zajtra totiž odchádzam a vraciam sa až 19. a vôbec netuším, či tam budem mať net :D takže len toľko.

Enjoy :) 

„Uterák? Vážne, Harry?“ rozosmiala sa ešte viac ako pred tým.

„Nič iné ma nenapadlo. Nepôjdeme poobede von? Je celkom pekne a teplo, nemuseli by sme trčať vnútri,“ navrhol som a čakal na jej reakciu. Svoj pohľad uprela na skriňové dvere, pričom zaklipkala mihalnicami. Nemala na sebe ani troška mejkapu a aj tak vyzerala rovnako skvelo, ba dokonca aj lepšie.

„To už rovno môžeme vykričať, že spolu chodíme. Neviem, či je to dobrý nápad.“ Videl som na nej, ako sa nervózne pomrvila na posteli, kde sedela.

„Ak nechceš, nemusíme. Bol to len taký návrh, nebudem ťa do ničoho nútiť.“

„Vieš čo? Pôjdeme. Môžem sa na nich všetkých vykašlať, no nie? Bež sa obliecť, o chvíľu môžeme vyraziť,“ usmiala sa na mňa a rukou si napravila uterák. Ja som sa teda postavil a na chvíľku som ju nechal samu. Cez chodbu som prešiel k Louiho izbe a trikrát som zaklopal na dvere.

„Louis? Mohol by si mi požičať nejaké tričko, prosím ťa? Ideme s Bailey von a ja som si sem nič nedoniesol,“ spýtal so sa, keď som vošiel do izby.

„Vyber si zo skrine. Vieš, že vás budú otravovať novinári, však?“

„Vďaka. Vieme to obaja. Nejako to zvládneme, nemusíš sa báť,“ usmiali sme sa na seba.

„Ja viem, Harry, ja viem. Dajte na seba pozor a bavte sa,“ uškrnul sa a opäť sa začal sústrediť na mobil. Ak by som nebol rovnaký, vynadal by som mu za to, že stále má v rukách ten mobil. Nechal som ho teda samého a vrátil som sa k Bailey. Stále sedela na posteli zabalená len v tom uteráku.

„Nechceš sa obliecť?“ zasmial som sa.

„Chcem, ale neviem čo si mám obliecť. To je ten problém,“ zúfalo si vzdychla a opäť sa začala hrabať v taške. Nakoniec si predsa len niečo vytiahla a odišla s tým preč. Kým sa ona chystala, ja som sa obliekol a odišiel som do kuchyne. Do pohára som si nalial pomarančový džús, čím som zahasil smäd a sadol si za stôl. Znudene som klepkal prstami o stôl asi päť minút, keď sa konečne zjavila. Oblečené mala obyčajné rifľové kraťasy, čierne tričko s nápisom Ramones  a obuté mala Vansy. Nebola namaľovaná, čo sa mi na nej naozaj páčilo.

„Vstávaj, Styles, odchádzame. Zabudla som ti povedať, že si potrebujem kúpiť tenisky na behanie. Nevadí ti to, však?“ milo sa usmiala.

„Úprimne mi to je jedno, hlavne že budeme spolu. Ideme?“ Obaja sme vykročili ku dverám, ktorými sme následne vyšli na chodbu. Nastúpili sme do výťahu a zviezli sme sa na prízemie. Pred tým, než sme vystúpili, si stúpla na špičky a objala ma okolo krku. Nežne ma pobozkala a opäť sa postavila normálne.

„Si si vedomý toho, že ma ani za ruku nechytíš, že?“ uškrnula sa, keď mi rukou prehrabla vlasy. Ja som len prikývol a spolu sme vyšli von z bytovky. Prekvapilo ma, že tam neboli ani novinári, ani fanúšičky. Dúfal som, že to tak bude po celý čas, no vedel som, že je to možné len vo sne. V tichosti sme kráčali vedľa seba bez toho, aby sme sa nejako dotýkali. Chcel som ju chytiť za ruku. Chcel som vyjadriť, že je len a len moja. Nechcel som to však spraviť, keď si to nepriala. Bolo to takto lepšie.

„Ideme do toho obchodu? Alebo sa ti nakoniec nechce?“ obrátila sa na mňa.

„Povedal som ti, že s tebou pôjdem hocikde. Vieš, aké tenisky chceš alebo si vyberieš v obchode?“

„Zlato, dievča si nikdy nič nevyberá dopredu. Takže si vyberiem až tam.“ Vykročila rýchlejšie smerom dopredu. Na to, že mala oproti mne naozaj krátke nohy, mal som čo robiť, aby som ju dobehol. Po desiatich minútach rýchlej chôdze sme vošli do obchodu Nike. Bailey sa okamžite ponáhľala k regálu s teniskami. Ak sme tam nestrávili polhodinu, tak sme tam neboli vôbec. Nechápal som, prečo si tak dlho vyberala, keď si aj tak zobrala tie tyrkysové, čo si skúšala ako prvé.

Zaplatila ich a spokojne sa usmiala.

„Nepôjdeme sa niekde najesť? Predsa len, už je čas obeda,“ navrhol som a na znak súhlasu mi zaškŕkalo v bruchu.

„Pozývaš?“ zasmiala sa. Vedel som, že to myslí zo srandy, no aj tak som s tým súhlasil. Ani jednému z nás sa nechcelo čakať na jedlo, preto sme skočili do Subwayu. Tam to už bez fanúšičiek nebolo. Bolo ich len zopár, čo bolo fajn. So všetkými som sa odfotil, zatiaľ čo Bailey stála bokom a podpísal som sa im. Všetky naše fanúšičky sú úžasné, každú do jednej si veľmi vážime.

„Harry? Je pravda, že chodíš s Bailey?“ spýtala sa ma potichu jedna z nich, keď som sa otočil na odchod. Ostal som ticho, vôbec som nevedel, čo povedať. „Neboj sa, budem o tom mlčať. Vyzerá byť zlatá. Myslíš, že by sa so mnou odfotila?“ Prekvapene som vyvalil oči.

„Skús sa jej opýtať,“ usmial som na ňu a sledoval, ako k nej kráča. Viac ako jej záujem o fotku s Bailey ma prekvapil fakt, že mi vôbec nevadilo, že to vedela. Pozrel som sa na Bailey, ktorá sa ochotne postavila vedľa dievčaťa. Obe sa usmiali do kamery na mobile a ja som v tej chvíli pocítil neskutočný pocit šťastia.

„Prajem vám to,“ zašepkala, keď prešla okolo mňa. Pri dverách sa otočila a naposledy nám obom zakývala. Bailey pristúpila ku mne a tvárila sa prekvapene.

„Všetky vaše fanúšičky sú takéto milé?“ usmiala sa od ucha k uchu a zahryzla do bagety.

„Musím ťa sklamať, ale nie. Všetky sú skvelé, no niektoré ti to proste nedoprajú. Dúfam, že ti to nedajú vyžrať.“

„Aj keby, nebudem to riešiť. Ideme sa prejsť?“ Prikývol som. Vykročil som smerom do centra a Bailey šla rovno za mnou. Celý čas sme boli ticho a každý z nás sa sústredil na vlastnú bagetu. Bailey z ničoho nič zastala a strhla ma k nej za tričko.

„Kedy odlietate do Ameriky?“

„Zajtra. Prečo ťa to tak zrazu napadlo? Chceš ísť s nami?“ povedal som s nádejou v hlase.

„Nie, len mama je do stredy preč a budem sama doma. Ale to je vlastne jedno.“

„O dva týždne za tebou priletím, dobre? Sľubujem.“ Ukazovákom som ju pohladil po líci. Ihneď som však od nej odstúpil. Beztak to už vyzeralo viac ako kamarátsky čin. V duchu som sa modlil, aby nás nikto nevidel.

*Baileyn pohľad*

Cítila som sa naozaj zvláštne. Nechcela som sa zo začiatku priveľmi ukazovať, no teraz som mala nutkanie všetkým vykričať, že je môj. Že ja som tá jedna z miliónov, ktorá ho má pre seba. Nebola som až taká pokrytecká, že by som sa im chcela posmievať, no mala som sto chutí ho pred očami všetkých pobozkať. Ak to nepraskne skôr, o dva týždne už budú všetci vedieť, že spolu naozaj chodíme. Po tom, čo sme sa pohli, som chvíľu rozmýšľala o tom, aké by to bolo, ak by tento náš vzťah prerástol do vážnejšieho. Čo sa stane, ak sa doňho naozaj zaľúbim? V tej chvíli som si nebola istá, či by som mu niekedy bola schopná povedať pravdu o tom, že som len obyčajná mrcha.

„Ideme do parku, okej? Je tam naozaj pekne,“ prehodil Harry a odbočil doľava. Tašku z teniskami som si prehodila do ľavej ruky, lebo tá pravá ma už bolela a dobehla som Harryho.