Summer Love 27

„Ja sama neviem. Proste sa to stalo.“ Nemohla som jej povedať pravdu. Nenávidela by ma za to, hanbila by sa za mňa. A ja by som si to vyčítala do konca života.

„Keď sa o tom budeš chcieť porozprávať, vieš, že som tu pre teba.“ Vstala a odišla. Nechala ma samú utápať sa v dotieravých výčitkách. Sedela som na posteli v tureckom sede, otočená k oknu a sledovala, ako sa slnečné lúče dotýkajú stromov  v parku nachádzajúcom sa niekoľko metrov od domu, v ktorom je Louiho byt. Ruky som mala položené na kolenách, keď ma niečie ruky schmatli a ocitla som sa vo vzduchu.

„Harry ty si magor! Skoro som umrela od strachu!“ Začala som výskať a silno ho chytila okolo krku.

„Vieš, že by som ťa nepustil.“ Jednou rukou  ma pohladil po líci a druhou mi podopieral chrbát, zatiaľ čo som sedela na jeho nohe, ktorú mal vyloženú na posteli. Sledovala som, ako sa mu napol biceps a hlavou som sa oprela o jeho hruď. Zavrela som oči a snažila sa vyhnať tie dotieravé myšlienky z hlavy.

„Už ma môžeš pustiť.“ Zasmiala som sa a chcela som sa postaviť. No Harry ma pustiť nechcel. Druhou rukou mi zospodu chytil nohy a pritisol si ma čo najtesnejšie k hrudi. Ja som ho chytila okolo krku, aby som nespadla a čakala, čo so mnou spraví.

„Nemôžem. Pustím ťa až keď ja uznám za vhodné.“ Tentokrát sa zasmial on a ja som len dúfala, že sa mi nestane nič zlé. Vykročil von z izby a prešiel až do obývačky, kde si so mnou v náručí sadol na gauč vedľa Zayna.

„Čo ste tam toľko robili?“ Niall sa podozrievavo uškŕňal, na čo som len prekrútila očami.

„Nič, čo by si ty mohol vedieť, Horan,“ rypol doňho Harry a majetnícky si ma pritisol na hruď. Ja som sa pomrvila a zostala mu sedieť na kolenách.

„Kde sú vlastne Danielle s Liamom?“ Spýtala som sa so záujmom a dúfala som, že mi niekto odpovie.

„Išli na obed. Povedali, že sa poobede zastavia a vynadajú vám.“ Niall sa na Louiho odpovedi hrdelne zasmial.

„A za čo? Čo zlé sme spravili?“ Harry prudko vstal. Asi si neuvedomil, že som mu sedela na kolenách a pri jeho náhlom pohybe som spadla na zem.

„Práve si zhodil svoje dievča na zem.“ Eleanor vyprskla do smiechu. Harry zhíkol a zohol sa ku mne.

„Si v poriadku? Neudrela si sa? Prepáč, prepáč, prepáč. Naozaj som ťa nechcel zhodiť.“ Stále dookola sa ospravedlňoval, prišlo mi to milé.

„Sadni si, som v pohode. Udrela som si akurát tak zadok.“ Harry mi pomohol vstať. Sadol si späť na gauč a otočil si ma chrbtom k sebe. Rukou mi krúžil po zadku a druhou ma chytil za pás, keď som sa snažila otočiť sa.

„Nevrť sa toľko, snažím sa vyliečiť ťa,“ zamrmlal skôr sám pre seba a jeho veľkými dlaňami ma oblapil okolo pása. Opäť som si mu sadla na kolená.

„Ale, ako mi to teda malo pomôcť, pám doktor?“

„To už neviem, za následky nie som zodpovedný.“

„Tak to by som mala zmeniť lekára, nie? Keď ani neviete, čo robíte.“ Otočila som sa k nemu a snažila sa zachovať vážnu tvár.

„Tak to ani náhodou, ja som jediný, kto ťa môže takto liečiť,“ šepol a vzápätí som na krku pocítila dotyk jeho pier. Ľahko zubami natiahol tenkú kožu smerom k kemu.

„Nechcem vás rušiť, ale sme tu aj my.“ Odkašľal si Louis a Harry sa prestal zameriavať na kožu na mojom krku.

„Veď sme nerobili nič neslušné.“ Ohradil sa a oduto si zložil ruky na prsiach.

„To nie, ale kto vie, kam by  to všetko zašlo, ak by vás Louis neprerušil.“ Tentokrát sa ozval Niall.

„Buď ticho, Niall. Nikto sa ťa na nič nepýtal.“ Harry naňho vyskočil a Niall ostal zaskočene stáť na mieste. V snahe ukľudniť ho som sa otočila a dlaň mu priložila na líce. Palcom som mu prešla po lícnej kosti, na čo zjemnel a usmial sa. Svojou rukou prekryl tú moju a neprestával sa usmievať. Bola som zaskočená, ako reagoval na môj dotyk. Akoby z neho bol iný človek. Zo sekundy na sekundu z neho bol zase ten normálny, roztomilý Harry. Usmieval sa ako slniečko na hnoji.

„My už pôjdeme, Hatchi nás doma čaká,“ ozval sa Zayn a s Perrie naraz vstali. Zakývali nám a už ich nebolo. Niall sa zdvihol krátko po nich a tiež odišiel. Ani sa mu nečudujem, bol tu sám s dvoma párikmi.

„Bai, ideme na kávu? Chlapci zatiaľ trocha upracú byt, čo vy na to?“ Vyprskla som do smiechu, no ani Louis ani Harry sa nezasmiali. Prekvapene zízali na El a nechápali, čo sa práve deje.

„Jasné, poďme.“ S úsmevom som vstala a počkala, kým sa Eleanor rozlúči s Louim.

„A ty sa so mnou ani nerozlúčiš?“

„Harry, vrátim sa. Neutekám ti navždy.“

„Aj tak si prosím pusu.“ Našpúlil pery a čakal, kým mu vyhoviem. Ja som sa však otočila a nechala ho, nech čaká ďalej. Harry s tým však spokojný nebol. Prsty si zahákol za moje nohavice a stiahol si ma späť k sebe.

„Ale no tak, pusti ma.“ Harry ma nepočúval. Zľahka ma pobozkal a až potom ma pustil. Eleanor ma už čakala pri dverách. Obula som sa, posledný krát sme im zakričali na rozlúčku a opustili sme byt.

„Myslíš, že budú upratovať?“ Obrátila som sa na ňu, keď sme vyšli z bytovky.

„Nie. Podľa mňa sa ani z gauča nepohnú. Ideme do Starbucksu?“

„To sú až takí leniví? Jasné, poďme.“

„Ver tomu, že sú ešte lenivší, ako si myslíš. Teda aspoň Louis. A ak upracú, budem len rada. Potom im môžem povedať, že som to myslela zo srandy.“ Uškrnula sa Eleanor a naraz sme vykročili smerom do centra. Vošli sme do najbližšieho Starbucksu a postavili sa do radu.