Summer Love 33

Prepáčte, prepáčte, prepáčte. Viem, zanedbávam to a to veľmi. Stále doma nemám net, som chorá a ešte aj v tej škole nám nakladajú jak keby sme tam chodili už mesiac. Ešte k tomu všetkému mám aj tréningy tri krát do týždňa. No najviac v tomto hrá asi rolu to, že neviem, ako v tejto poviedke ďalej. Proste mám pocit, že nech tam napíšem hocičo, pokazím to ešte viac, ako to je teraz. No už sa to akosi zlepšilo. 

Budúci týždeň som v Holandsku, no aj tak čakajte časť. Tento týždeň vám pridám ešte jednu (sľubujem!!!) a keď sa vrátim, každý týždeň budú minimálne dve, okej? 

Enjoy, girlsss :)

Sadla som si za stôl v mojej izbe a vložila si hlavu do dlaní. Po celkom pokojnej šichte v práci, som sa konečne dostala domov. Šéfka mi pracovnú dobu obmedzila na pondelok a štvrtok od ôsmej do druhej, po mojom takmer pol hodinovom presviedčaní. Pravda bola taká, že sa mi do tej práce naozaj nechcelo chodiť, no musela som mamke nejako pomôcť. Nechcela som, aby bola na všetko sama a už vôbec nie, aby ma živila, keď sa o to dokážem postarať sama. Do stredy som mala dom celý pre seba a za iných okolností by som sem pozvala čo najviac ľudí, no dnes som bola mimoriadne vyčerpaná. Nevedela som, čo budem robiť po zvyšok dňa, no rozhodla som sa, že z domu už nevyjdem. Prezliekla som sa do teplákov a starého rozťahaného trička a usadila sa do obývačky na gauč.

Zapla som si televíziu, nohy vyložila na opierku a rozmýšľala, čo budem robiť po zvyšok dňa. Roxy mala školu, Leyla bola odcestovaná, na Olivinu energickú povahu som náladu nemala a chalani nepripadali do úvahy. Všetci boli v práci, okrem Connora. Vytočila som jeho číslo a po niekoľkých zazvoneniach zdvihol.

„Áno? Čo by si chcela?“

„Connor? Nemáš teraz čas? Nechcelo by sa ti prísť? Strašne sa nudím a už dlho sme sa poriadne neporozprávali, čo ty na to?“

„Za päť minút som u teba. Mám niečo doniesť? Predpokladám, že sa zdržím dlhšie, keďže mi máš o čom rozprávať,“  zasmial sa.

„Dobre, čakám ťa. Nemusíš nosiť nič, mám nakúpené,“ ukončila som hovor a položila mobil späť na stôl. Netrvalo dlho a začula som klopanie na dvere. Lenivo som vstala, dokráčala ku dverám a otvorila ich. Pustila som Connora dnu, zavrela za ním dvere a objala ho. On mi objatie opätoval a roztočil ma vo vzduchu.

„Chýbala si mi, krpaňa. Ako bolo v Londýne?“ Pustil ma na zem a zamieril rovno do obývačky. Sadli sme si oproti sebe, stíšila som zvuk a čakala, kým sa mi začne venovať.

„Bolo... Zaujímavo. O mne a o Harrym už asi vieš a to je asi jediná taká vážna vec, čo sa stala. Inak bola celkom nuda. Teraz mi napadlo, neprespíš tu? Nechcem tu byť sama, bojím sa. Leyla sa vracia v noci, tak by som ju zavolala zajtra, no dnes tu naozaj nechcem byť sama.“

„Ak ti tu nebudem zavadzať a ak ma Harry nezabije, pokojne. Predpokladám, že budem spať v hosťovskej, však? Inak čo sa týka Harryho, budem ho rešpektovať. Iba jeho a iba kvôli tebe. Pevne preto dúfam, že sem zavíta len on. Neplánuješ sem zavolať nikoho iného, či?“ Pochybovačne zdvihol obočie.

„Mohol by si ich rešpektovať všetkých, sú to fajn chalani. Skôr než niečo povieš, si dobre rozmysli, čo to bude. A nie, zatiaľ neplánujem. Harry príde o dva týždne, aspoň tak sme sa predbežne dohodli. Dúfam, že nevyrobíš nijakú scénku!“

„Neboj sa, nevyrobím. Budem ten najslušnejší najlepší kamarát, fajn? Povedz mi o ňom niečo.“ Sadol si o niečo pohodlnejšie, vyložil si nohy na stôl a čakal, kým sa rozrozprávam. 

„To by bolo od teba veľmi milé, bola by som ti vďačná. Nepoviem, spýtaš sa ho sám, keď príde. Aspoň si budem môcť overiť to, čo si mi práve sľúbil.“ Žmurkla som naň a odpila si z vody.

„Budeš veľmi milo prekvapená. Nepôjdeme do mesta? Predsa len, je päť hodín. Ak by sme tu ostali, unudili by sme sa. Čo ty na to?“

„Nie, že by som bola lenivá, no naozaj sa mi nikam nechce. Na druhej strane, máš pravdu. Mali by sme niekam ísť a vyvetrať sa. Čo navrhuješ?“

„Pôjdeme sa prejsť tam, kam nás nohy zavedú. Ukážem ti, kde majú najlepšie koláče na celom svete, súhlasíš? Pozývam,“ riekol a na chvíľu zavládlo ticho. Zvažovala som všetky pre a proti, z čoho mi však nevyšlo nič iné, než aby som šla.

„Fajn, idem sa prezliecť. O chvíľu som tu,“ informovala som ho na polceste do izby. Zavrela som za sebou dvere, prešla do šatníka a opäť nastalo to ťažké rozhodovanie o tom, čo na seba. Nakoniec som si vytiahla bielo – modré pásikavé tričko, tmavé rifle a béžovú kabelku. Vyzliekla som sa, oblečenie som úhľadne poskladala na kôpku, ktorú som následne položila na malú stoličku v strede šatníka. Obliekla som si nachystané veci, zo spodnej zásuvky som si vytiahla biele tenisky, ktoré som si obula a opustila som izbu.skontrolovala v zrkadle a vrátila sa späť do obývačky.

Po ceste som sa ešte zastavila v kúpeľni, kde som si rýchlo prečesala vlasy a na temene si spravila neporiadny drdol. Naposledy som sa

„Si pripravená? Nebude ti zima? Sme predsa v Anglicku,“ zasmial sa.

„Môžeme ísť. Dúfam, že nie. Ak hej, tak mám smolu. Ideme?“ pozrela som sa naňho z chodby, kde som si do kabelky zbalila všetky veci.

„Mala by si si zvyknúť na to, že toto nie je slnečná Florida. Zvezieme sa taxíkom alebo pôjdeme peši? Nie je to ďaleko.“

„To nie, no nemenila by som. Mám tu ľudí, ktorých by som za nič nevymenila. Poďme peši, ešte to nikoho nezabilo, no nie?“

„A máš z pekla šťastie. Nie si tu pomaly ani tri mesiace a už chodíš s Harrym Stylesom. Dávaj na seba pozor, nech ťa nejaké fanúšičky neukameňujú na ulici.“ So smiechom som ho tresla po chrbte a vyšla von.

„Kadiaľ máme ísť? Lebo ani len netuším, kam ma to chceš vziať.“

„Nechceš najskôr zamknúť? Vieš, väčšinou to ľudia robia, keď odchádzajú,“ zasmial sa na mne. Podala som mu teda kľúče, on zamkol a vykročili sme do mesta. Rozmýšľala som, aké by to bolo, keby som tu bola s Harrym. Otáčali by sa za nami ľudia? Ak hej, ako by som na to reagovala? Nevedela som si predstaviť, čo bude o týždeň, keď sem príde. Myslela som aj na to, aké to bude, keď vyjdeme, hoci len na pár minút, na nejakú prechádzku alebo do obchodu. Nebola som si istá, či budem schopná čeliť tomu obrovskému návalu všetkých novinárov, fanúšičiek a či sa budem vôbec chcieť pretŕčať na verejnosti. Bude škandál už len z toho, že prišiel za mnou do Dublinu, nieto ešte vtedy, keď sa tu spolu budeme ukazovať. Myslela som aj na to, ako ma bude brať moja rodina a kamaráti.

„Bailey! Vnímaj ma, prosím ťa. Nemysli už na Harryho a venuj sa mne,“ zafrflal a päsťou mi hravo udrel do pleca.