Crazy In Love 1

Taaaakže :D len v skratke, dúfa, že sa vám poviedka bude páčiť a ak nie, tak moja smola :D bola by som veľmi rada, ak by ste zanechali komentár so svojim názorom. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi by ma to potešilo. Intro je tu, ak ste ho náhodou nečítali. 

Enjoy :)

„Dobré ráno, spachtoška. Nemeškáš náhodou do práce?“ Zobudil ma Lindsayin rozospatý hlas. Prudko som vyletela z postele a pozrela sa na hodiny na nočnom stolíka.

„Prečo si ma nezobudila skôr? Teraz zmeškám, má prísť ten nový pacient. Ach, ty si prípad na psychiatriu, nie ku mne. Choď mi spraviť raňajky, za dvadsať minút nech ich mám na stole. Ďakujem, si poklad.“ Usmiala som sa na ňu a vytlačila ju von z izby. Mala som približne polhodinu na to, aby som vykonala rannú hygienu a vybrala si niečo na oblečenie, čo mi zvyčajne trvialo okolo hodiny. Zavrela som sa do kúpeľne a začala sa pripravovať na ďalší náročný deň. Rýchlo som sa osprchovala, učesala sa, umyla si zuby, namaľovala a v spodnom prádle sa snažila v skrini nájsť niečo vhodné do tohto divného počasia. Obliekla som si čierne rifle, modro-sivú košeľu, do vlasov som si zapichla čierne Ray-Bany a prehodila si ich cez rameno. Zo spodnej poličky som si vzala čiernu kabelku a vložila som si do nej všetky papiere, kľúče, peňaženku, do vrecka som si dala mobil, obula si biele Conversy a ponáhľala sa do kuchyne na raňajky.

„Ďakujem ti Lindsay, si zlatíčko.“ Vtisla som jej pusu na líce a zobrala si od nej obyčajné hrianky s nutelou.

„Som tá najúžasnejšia kamarátka na svete, však?“ Žiarivo sa na mňa usmiala a ja som jej úsmev opätovala. Čo najrýchlejšie som zjedla raňajky, do kabelky som si ešte hodila jablko, rozlúčila som sa s Lindsay a už som sadala do auta, aby som stihla prísť načas. Naštartovala som svoje vysnívané Mini a s typickou londýnskou zápchou som sa do práce dostala za dvadsať minút. Zaparkovala som na vyhradenom mieste, vzala všetky veci do ruky a vystúpila z auta. Po tom, čo som sa uistila, že som ho zamkla, som zamierila do budovy, kde sa nachádzala moja ambulancia. Mala som presne desať minút na to, aby som sa pripravila na príchod prvého pacienta. Vyšla som na druhé poschodie, vošla do ambulancie a zložila si veci na stôl. Uvarila som si kávu a počkala, kým sa zapne počítač. Sadla som si za stôl a načiahla sa po diár, v ktorom som si následne skontrolovala všetkých objednaných pacientov. Dnes ma čakal pokojný deň, len do dvanástej a potom voľno. Ešteže bol ten piatok. Našťastie všetky deti boli zlaté a komunikatívne, čo mi len a len vyhovovalo. Doktorka predo mnou mala pacientov od malých detí až po ľudí do dvadsať rokov a mne väčšina z nich ostala. Všetky papiere som si zložila na jednu kopu, odpila si z kávy a prečítala si smsku od Lindsay.

„Prídeš po mňa do školy? O druhej končím, vďaka ;) xxx“  To dievča ma malo tak prečítanú, ako nikto iný na svete.

„Budem ťa čakať. Opováž sa meškať! :D“ Aj keď bola Lindsay o dva roky odo mňa mladšia, všetci si mysleli, že ona je tá staršia. Možno to bolo tým, že ja som naozaj povahovo ešte celkom nedospela. Stále som rozmýšľala ako dieťa a práve preto som si tak skvelo rozumela s deťmi, ktoré ku mne chodili. Niektoré sa báli spať v tme, iné zase boli šikanované. Vždy som pocítila pocit veľkého úspechu, keď sa mi podarilo odstrániť ich problémy. Bavilo ma pomáhať ľuďom. Opäť som skontrolovala mobil, no Lindsay mi neodpísala. Za to sa na dverách ozvalo klopanie. Vstala som a otvorila dvere. Dnu vošiel chalan okolo dvadsiatky. Odniekadiaľ mi bol známy, no nevedela som si vybaviť odkiaľ.

„Som Liam, Liam Payne,“ predstavil sa a ja som mu rukou pokynula, aby si sadol. Ja som zavrela dvere, obišla stôl a sadla si oproti nemu.

„Rada ťa spoznávam. Tak, čo ťa trápi?“ Pohľadom som sa doň zavŕtala, snažiac sa ho prečítať.

„Viete, pred dvoma mesiacmi som sa rozišiel so svojou priateľkou. Zo začiatku som to znášal celkom fajn, no po dvoch mesiacoch som si začal uvedomovať, ako veľmi mi chýba. Posledné dva týždne to so mnou je na nevydržanie. Medzitým som aj chodil s jedným dievčaťom, no nedokázal som na ňu zabudnúť. Neviem, čo mám robiť,“ hlesol a vložil si hlavu do dlaní.

„Pokojne mi tykaj, nie som až o toľko staršia. Som Caitlin,“ usmiala som sa naňho a vystrela pred seba ruku. On vystrel tú svoju a pevne mi stisol dlaň. „Chápem, určite je to pre teba ťažké. Tiež som si niečím podobným prešla, no mala som okolo seba ľudí, ktorí ma vždy podržali a všetko bolo ľahšie. Si spevák, však?“ Nemo prikývol a na chvíľku medzi nami zavládlo ticho. Vôbec som nevedela, ako môže celebrita vnímať taký psychický nátlak a ešte k tomu smútenie za starou láskou.

„Liam, prečo ste sa rozišli?“ Opatrne som načala túto, preňho iste bolestivú, tému a čakala na odpoveď.

„Nemali sme čas. Ona je tanečnica, takže sme obaja mali veľa povinností ako skúšky, turné a ja aj nahrávanie a na seba sme čas nemali. Jej vadili urážky hejterov, čomu sa ani nečudujem. Väčšina z nich boli naozaj škaredé. Dohodli sme sa, že ostaneme kamaráti, no ani raz sme si nezavolali ani nenapísali. Chýba mi.“

„Tak fajn, dnes začneme trocha inak. Nedáš si niečo na pitie?“ slušne som sa ho spýtala, načo pokrútil hlavou a zamrvil a na stoličke. Vedela som, že mu nie je tak celkom príjemné sa o tom so mnou rozprávať, no ja som mu chcela len pomôcť. Sympatický, mladý, úspešný muž ako on, by sa nemal takto trápiť kvôli dievčaťu, aj keď ja som si pred necelými dvoma rokmi prešla týmto istým. Načiahla som sa po pohár s kávou, odpila si a začala s ním konverzovať.

Po Liamovi prišla ešte malá Abby, ktorá už niekoľko týždňov prekonávala znenazdajky objavený strach zo psov. Po nej som mala chvíľku pauzu, počas ktorej som neustále myslela na môjho prvého návštevníka. Aj napriek tomu, že sama som prekonávala také obdobie, nemala som poňatia, ako mu pomôcť. No sľúbila som si, že spravím všetko, čo je v mojich silách. Skontrolovala som, či mám všetky veci a zamkla som ambulanciu. Ponáhľala som sa do auta, pretože som aj tak meškala. Lindsay bude určite zúriť, neznáša, keď meškám. Nemôžem za to, že sa nedokážem orientovať podľa normálnych hodín, ale mám nejaké svoje hodiny, podľa ktorých som všetko stíhala. Keď som zaparkovala pred školou, Lindsay tam už stála. Na tvári jej svietil široký úsmev, čo som zatiaľ nechápala, no bola som pripravená ju vyspovedať.

„Už som si myslela, že neprídeš,“ poznamenala, keď nasadla do auta.

„Nefrfli, radšej si kúp vlastné auto. Čo máš dnes takú dobrú náladu?“

„Neuveríš. Hlavne potom veľmi nekrič. Mám rande!“ zvýskla a silno ma objala.

„To vážne? S kým? Hovor, chcem počuť všetko.“ Pomaly som sa pohla z parkoviska a zamierila domov.

„Chris, môj Chris, ma pozval von. Nebudem ti hovoriť ako, kde a kedy, pretože to bolo úplne obyčajné, ale poviem ti, že som šťastná. Zajtra si môžeme dať nejaký ten nákupný deň, aby som v nedeľu mala v čom ísť. Súhlasíš?“ Len som prikývla a ďalej sa sústredila na cestu.