Till The End Of time

Takže, tu máte to prekvapenie :) je to pokračovanie Forever, tak snáď sa vám to bude páčiť :) 

O desať mesiacov

„Zlato? Kde mám to čierne tričko?“ zakričal som na ňu v nádeji, že ma bude počuť.

„Neviem. Potrebuješ ho veľmi? Nemôžeš ísť bez neho? Na, tu máš zubnú kefku. Ešte by si si ju tu zabudol.“ Vzápätí sa zjavila pri dverách a podala mi ju do ruky. S vďačnosťou som sa na ňu usmial a odložil si kefku do tašky.

„Ďakujem ti, si poklad.“ Na chvíľu som prestal hľadať jednotlivé kúsky oblečenia a pristúpil som k nej. Rukami som ju objal okolo pása a vtisol som jej jemný bozk na líce.

„Harry, teraz na toto nemáme čas. Bež sa baliť, potom ešte máme program. Tak nezdržuj, lebo to nestihneme,“ napomenula ma a vytrhla sa z môjho zovretia. Ja som sa len zasmial a nechal ju, nech odíde. Predsa len, mal som približne desať minút na to, aby som sa dobalil.

„A nevieš náhodou, kde mám tie čierne džínsy?“ zakričal som na ňu ešte raz.

„Ktoré? Všetky by si mal mať na druhej poličke v skrini pri okne. Ak tam nie sú, tak potom neviem,“ odkričala mi späť. Pozrel som sa presne tam, kde mi povedala, a na moje prekvapenie tam naozaj boli. Aj tie som si zabalil do kufra, pribalil si ešte zopár tričiek a z menšími ťažkosťami zavrel kufor.

„Lucy, si pripravená? Môžeme ísť?“ spýtal som sa jej, keď vošla ku mne do izby.

„Áno. Daj si nejaký sveter, vonku je chladno. Aj keď si nemyslím, že tam vydržíme dlho, no nechcem, aby si ochorel.“ Starostlivo ma pohladila po líci. Zo skrine som si vybral sivý sveter, navliekol si ho na seba a zadíval sa na svoj nočný stolík. Vynímala sa na ňom fotka so Charlotte. Obaja sme mali na tvárach široké úsmevy, okolo nás padal sneh a ten bol aj na našich hlavách. Bol vlastne všade. Presne som si pamätal ten deň, kedy nás moja mama takto odfotila. Boli sme v Holmes Chapel, bolo tesne pred Vianocami a my sme sa nudili, tak sme išli von, kde sa to zvrtlo na snehovú vojnu.

„Harold, zlez zo mňa! Budem chorá! Nepočuješ? Okamžite choď zo mňa dole!“ pišťala ako zmyslov zbavená, keď som ju hodil do snehu a priľahol ju.

„Aspoň by som mal o dôvod naviac byť s tebou. Ale máš pravdu, naozaj je zima. Nejdeme už dovnútra?“ vstal som, oprášil zo seba aspoň tú najvrchnejšiu vrstvu snehu a pomohol vstať aj jej.

„Ani sa nepohnite. Čakajte, toto musím odfotiť.“ Pribehla k nám moja mama. Ani jeden z nás sa nepohol. Objal som ju okolo pása, nosom som jej začal dýchať na krk a v tej chvíli sa začala metať ako ryba na suchu. Vedel som, že ju to šteklí, no takúto reakciu som naozaj nečakal.

„Mami? Mohla by si si pohnúť, je nám zima!“ skríkol som.

„Už som tu, už som tu. Úsmev,“ riekla a o sekundu som už počul len cvaknutie fotoaparátu. Šťastne som sa usmieval, držiac v náručí moje slniečko.

Na líci som pocítil kvapku slzy, ktorú som okamžite zotrel jedným pohybom palca. Nechcel som, aby Lucy videla, ako veľmi mi chýba. Ľúbil som ju. Obe som ich ľúbil. No Charlotte bola niekto, na koho som nedokázal zabudnúť. Ako sa to vraví? Že prvá láska je navždy? Tak je to pravda. Ona bola tou mojou. Tou, na ktorú som niekoľko mesiacov po tom, čo ma tak tragicky opustila, nedokázal zabudnúť. Lucy vedela, ako veľmi mi na nej záležalo a prijala to ako holý fakt. Vedela, že mi na nej neskutočne záleží, no vedela aj to, že Charlotte mi len tak zo života nevymaže. Ani sa o to nepokúšala a preto som si ju vážil ešte viac.

„Harry, si v poriadku? Môžeme ísť?“ pristúpila ku mne. Prstami jemne prešla po mojej ruke a nakoniec preplietla naše prsty. „Chýba ti, však?“

„Neskutočne.“ Bol som k nej úprimný. Vedel som, že tu bude pre mňa v mojich slabých situáciách, a taktiež som vedel, že si je toho plne vedomá. Nebál som sa pred ňou odhaliť svoju pravú tvár, pretože ma jednoducho berie takého, aký som. Nič mi nikdy nevyčítala, aj keď mi často vravieva, že každý máme svoje mucha, no ona ma ľúbi aj s tými mojimi. Tak isto, ako ja ľúbim ju.

„Tak poď, je čas ísť.“ Jemne ma potiahla za ruku a ja som ju nasledoval. Spoločne sme vyšli z môjho domu a keď sa uistila, že poriadne zamkla, opäť ma chytila a ruku. Kráčali sme mlčky, každý ponorený do svojich myšlienok. Nevedel som, kde chceme stráviť nasledujúce tri hodiny, no chcel som byť s ňou. Aj keď bola takmer polovica marca a vonku pomerne chladno, bolo mi to jedno, pretože som bol s Lucy. Opäť sme s chalanmi odchádzali do Ameriky, tento krát to bolo na dlhšie, ako obvykle.

„Nepôjdeme na kávu?“ napadlo ma, že by sme mohli ísť niekam do tepla.

„Jasné. Ale vyberám ja,“ zasmiala sa jej zvonivým smiechom, ktorý som tak zbožňoval. Až príliš mi pripomínal ten Charlottin. Vskutku si boli naozaj podobné. Obe mali obrovské, zelené oči, nebáli sa byť úprimné, boli plné energie a obe ma milovali. A ja som miloval ich.

„Súhlasím. Ale platím ja.“ Rezignovane pokrčila plecami, pretože vedela, že o tomto nemá zmysel sa so mnou hádať. Táto žena ma chápe lepšie, než hocijaká žena na svete. Lepšie než moja mama, moja sestra, Charlotte. Dokáže mi porozumieť bez toho, aby som povedal čo i len jediné slovo.

„Pozri sa na to. Je tu taký pokoj, aký tu už dávno nebol. Aké je to vyjsť von s tým, že ťa nikto nezastavuje a môžeš byť tým malým chlapcom, ktorým si bol pred tým?“

„Bude to tým, že je desať hodín ráno a je utorok, väčšinou sa v tejto dobe pracuje. Nie je to prvý krát, vlastne častejšie sa mi stáva, že idem von bez toho, aby ma niekto spoznal. Len sa prechádzam, sám so svojimi myšlienkami a pozorujem svet okolo mňa. Je to zvláštne, keď si pomyslím, že ešte pred necelými štyrmi rokmi som o tomto ani nesníval.“ Vlastne som ešte stále nemohol uveriť tomu, že sme to s chalanmi dotiahli tak ďaleko. Nebyť našich fanúšikov, neboli by sme tu. Neboli by sme nikde.

„Vidíš, a pozri sa, kde si. Ste jedny z najlepších. Som na teba hrdá.“ Na tvári jej svietil široký, úprimný úsmev.

„Ľúbim ťa,“ povedal som jej to prvý krát, bez hocijakého ostychu, či váhania. Po tých štyroch mesiacoch som konečne nabral odvahu.

„Aj ja ťa ľúbim, to predsa vieš.“

„Lotts? Mohla by si sem na chvíľku prísť? Potrebujem tvoju pomoc.“

„Hneď som tam, len sa oblečiem!“ počul som ju kričať z izby.

„Vieš, že nemusíš,“ podpichol som ju, no odpovede som sa nedočkal. Prišla v celej kráse, oblečená akoby šla na výpravu na Sibír a s mokrými vlasmi.

„Tak, čo potrebuješ?“ Stiahla si ich do gumičky a podišla ku mne bližšie.

„Teba. Ale najprv mi povedz jednu vec. Prečo si tak naobliekaná? Je predsa leto. To ročné obdobie, počas ktorého je najteplejšie.“

„Ja viem, čo je leto, ty magor. Len som chorá a nechcem ochorieť ešte viac. A navyše, mám na sebe tepláky a sveter, čo nie je žiadna tragédia. Nemôžem za to, že mi je stále zima,“ odfrkla si a ja som si ju bez váhania stiahol na kolená.

„Ja ťa ľúbim aj takú. Nech si oblečieš aj vrece, aj tak by som ťa ľúbil.“ Vyvalila na mňa svoje zelené oči a prekvapene pozerala, kým jej došlo, čo som jej povedal. Áno, povedal som jej, že ju ľúbim, no nebolo to tak celkom plánované. Proste mi to vykĺzlo.

„Harry Styles, povedal si mi práve, že ma ľúbiš?“ Ak by to bolo možné, sánka by jej padla až na zem.

„Áno. A zopakujem ti to znova, ak chceš. Ľúbim ťa.“ Tesne potom, ako som jej to povedal, som jej vtisol na líce jemný bozk.

„Aj ja ťa ľúbim,“ povedala mi to, čo som chcel počuť. V jej hlase som počul, že to myslela úprimne a vážne, čo ma potešilo ešte viac.

„Kam ma to berieš na tú kávu?“

„To bude prekvapenie, dobre? Nechaj to na mňa, snáď sa nestratíme.“ Žmurkla na mňa a potiahla ma za ruku.

„Ty si samé prekvapenie.“ Nemal som s tým však žiadny problém a tak som ju bez ďalších zbytočných slov nasledoval. Kráčali sme po naozaj tichej ulici, nevedno kam, a užívali posledné spoločne strávené chvíle. Nemusel som sa s ňou rozprávať, aby som sa s ňou cítil dobre. Bola jedna s mála ľudí, s ktorými som sa nepotreboval rozprávať. Palcom som jej jemne pohladil chrbát ruky a ona sa šťastne usmiala. Nevedel som, kam ma to berie, no keď zastala pred, mne až priveľmi, známou bytovkou, prekvapene som na ňu doslova vyvalil oči.

„Si si istá, že sme tu správne? Neviem o tom, že by tu bola kaviareň.“

„Máš pravdu, nie je. No je tu niečo, čo by si asi mal vidieť. Choď, čaká ťa hore,“ povzbudila ma a postrčila ma do otvorených dverí. Jediné, čo ma napadlo bolo, že ma tam čaká jej mama. Keď som zaklopal na dvere ich bytu, zistil som, že som si myslel dobre.

„Ahoj Harry, poď ďalej. Ako sa máš?“ milo sa usmievala a nasledovala ma do bytu. Zastal som v obývačke, no ona mi pokynula, aby som šiel do Charlottinej izby. V tej chvíli ma úplne zmrazilo. Všetky spomienky sa vrátili späť, akoby sa to stalo len včera.

„Tak, o čom sa chcete rozprávať?“ načal som a oprel a o zárubňu poloprázdnej izby.

„Chcela by som ti dať toto.“ Trasúcou sa rukou mi podala obálku. V tej chvíli som začal byť zmätený ešte viac.

„Čo to je?“ spýtal som sa jej.

„Otvor to, keď prídeš domov. Ak na mňa nemáš ďalšie otázky, mohol by si ísť prosím ťa? Potrebujem to tu doupratovať. Ak sa pýtaš, prečo ti to dávam až teraz, tak je to preto, lebo som to našla až teraz. Dúfam, že sa nehneváš,“ riekla s obavou v očiach, na čo som rýchlo pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Rýchlo som sa rozlúčil a ponáhľal som sa dolu. Lucy tam stále stála a keď som pri nej zastal, zvedavo zdvihla obočie. Otvoril som obálku a vytiahol z nej krátky list.

Harry, ak toto čítaš, dúfam, že si šťastný. Taktiež dúfam, že robíš presne to, čo som od teba chcela. Ak nie, okamžite sa choď niekam zabaviť alebo odreagovať. Ak áno, potom ma to teší. Nebudem tento list zbytočne naťahovať. Chcem ti povedať len toľko, že ťa ľúbim. Aj keď už nie som s tebou, ľúbim ťa. Nájdi si dievča, ktoré ťa bude ľúbiť aspoň spolovice tak, ako ja. Ak si našiel, som ešte šťastnejšia. Len jej odkáž, nech mi dá na teba pozor. Ľúbim ťa, tvoja Lotts xxx NAVŽDY.

Dočítal som a slzy sa mi začali drať do očí. Lucy sa na mňa pozrela a pohladila ma po líci.

„Chýba ti, však?“

„Neskutočne. Vždy istým spôsobom bude,“ riekol som a objal ju tak pevne, ako to len šlo.