Summer Love 36

Opäť vás zdravím :D toľko toho máme v tej škole, že neviem, kde mi hlava stojí. Ale písať stíham a to je podstatné, nie? :D 
Teraz ma napadlo, že mám blog už vyše roka :) všetko vďaka vám, dievčatá :) ste tie najlepšie čitateľky na svete. Dúfam, že to dáme aj ďalší rok, aj keď s mojím pridávaním je to bieda :D nevadí :D ja len jedno obrovské ĎAKUJEM :)))))

Musím bežať k doktorke (s kolenom), takže nestíham to po sebe ani kontrolovať, ale opravím prípadné chyby, keď prídem domov :)

Prekvapenie čakajte dnes večer :) tešíte sa? :P 

„Tak, Roxy, čo sa ti stalo? Si nejaká rozhodená,“ poznamenala som.

„Odmietol ma. Ten hlupák ma odmietol. Chápeš to? Písali sme si, takmer 24/7 a on mi povie, že to nemyslel vážne? Boli sme spolu párkrát vonku, ešte ako kamaráti, a on mi povie, že to tak vždy aj myslel? A čo všetky tie sladké rečičky o tom, ako nám spolu bude dobre, keď sa konečne odsťahuje od rodičov? Odsťahoval sa, no našiel si inú. Teda, iné, aby som bola presná,“ riekla a buchla rukou po stole.

„Neviem, o čom hovoríš. Teda, je to ten chlapec z obchodu? Ten pekný, vyšportovaný? Hneď som ti vravela, že to nemá cenu. Ale teraz naňho nemysli. Máme pred sebou krásny deň a nepokazí nám ho ani ten model, jasné? Tak sa usmej, lebo ho pôjdeme nakopať do zadku,“ riekla som aj za Oliviu a Roxy sa konečne usmiala.

„Viem, prečo vás mám tak strašne rada. Tak čo, prídu všetci?“ V tom istom momente, ako sa to spýtala, niekto zaklopal. Nechala som baby na chvíľku samé a šla ku dverám.

Hneď, ako som ich otvorila, sa na mňa vrhlo niekoľko ľudí naraz. Troy, Drew, Connor a Layla.

„Decká, stačí, dusíte ma. Aj ja som rada, že vás vidím, no nemusíte ma za to uškrtiť,“ zasmiala som sa a vymanila sa z ich objatia. Zavrela som za nimi dvere a pozvala ich dnu. Dory ich ani nezaregistrovala, pretože bola hlboko ponorená do deju Macka Pú, za to Roxy sa im potešila až príliš. Vrhla sa Troyovi okolo krku, akoby ho nevidela sto rokov. On jej objatie opätoval a tíšivo ju pri tom pohladil po chrbte. Predpokladala som, že oni o tom už vedeli, keďže sa na ňu trocha súcitne pozerali.

„Chlapci? V záhradnom domčeku je gril a uhlie, takže šup šup do práce. O chvíľu sme tam s jedlom, aby to bolo nachystané!“ mamičkovsky na nich prehovorila Olivia, na čo sme sa všetci rozosmiali. No oni sa aj tak schytili a zmizli na záhrade. S hlasným povzdychom som sa oprela o kuchynskú linku, sledujúc, ako Olivia rôzne ochucuje náš obed. Keď už bolo všetko hotové, spoločne sme to s babami odniesli von, kde už chlapci sedeli na záhradnej hojdačke a hlasno sa na niečom smiali. Rukou som kývla na Connora, ktorý okamžite pribehol a pomohol nám položiť všetko jedlo na stôl. Postupne to začal pokladať na rozpálený gril, vďaka čomu prišli aj ostatní, aby to nemusel všetko robiť sám. Ja som sa zatiaľ vrátila dnu, aby som skontrolovala Dory, no tá nikde nebola.

„Dory! Okamžite sa ozvi!“ Hľadala som ju snáď po celom dome, keď v úplnom pokoji a s úsmevom na tvári vyšla z mamkinej spálne. „Vysvetlíš mi, kde si bola?“ zvýšila som na ňu hlas, no s ňou to ani nepohlo.

„Bola som dať mamke na posteľ obrázok, ktorý som jej v škôlke nakreslila. Myslíš, že sa jej bude páčiť?“

„Vieš, že sa jej páči všetko, čo jej nakreslíš. No nabudúce sa mi, prosím, ohlás, aby som vedela, že si v poriadku. Dobre?“ Len prikývla a prebehla okolo mňa ako víchrica. Prekrútila som očami, pretože som vedela, že to aj tak nespraví a vybrala som sa späť do záhrady. Malá už sedela Drewovi na kolenách a niečo mu veľmi oduševnene rozprávala, no nevyzeral, že by mu to vadilo. Práve naopak – užíval si to. Vedela som, že má rád malé deti, no s mojou sestrou sa nikdy nejako oficiálne nepoznal. Videl ju len párkrát, a aj to len na pár minút. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa s ním zoznámila a ako rýchlo s ním začala komunikovať.

„Čo vy tu? Ohovárate ma?“ Skočila som Connorovi na chrbát. On ma, našťastie, udržal.

„Ako si na to prišla? Čo iné by sme vlastne robili. Dory, chceš sa naučiť mlynské kolo?“ Dory sa chvíľku zmätene pozerala na Laylu, no po chvíli celá natešená prikývla. Nevedela som, čo ju to napadlo, no nenamietala som keďže som jej verila, že to zvládne. Snáď to zvládne aj Dory.

„Bai? Mohla by si zliezť dolu, lebo mi prihorí obed. Čo ty na to?“ Connor sa ma snažil zhodiť dolu, no ja som sa len tak nechcela vzdať.

„Nie. Ak si naozaj taký úžasný, ako si myslíš, musíš to zvládnuť aj so mnou na chrbte. Tak poď, lebo ti to naozaj zhorí.“ Jemne som ho kopla do boku, ako koňa, a on sa rozbehol smerom ku grilu. Tam som z neho zoskočila, pri čom som takmer zhodila celý gril, no len sme sa obaja zasmiali.

„Ty si vždy bola taká šialená? Alebo to s tebou spravil Dublin?“ spýtal sa ma naoko vážne.

„Vždy. Len mi nikto nedal možnosť prejaviť to, vieš? Nie som taká úžasná, ako ty, takže som nikdy nemala more kamarátov,“ riekla som vážne, pre zmenu ja.

„Si úžasná. A ak ti niekto povie opak. Len sa na nich vykašli, dobre? My ťa máme radi takú, aká si a to už nič nezmení, jasné? No tak, poď sem. Hlavne sa nerozplač.“ Pritisol si ma na hruď a stisol ma v poriadnom chlapskom objatí. Nie, nešla som plakať, no jeho slová ma dojali. Boli to jedny z najmilších slov, aké som kedy počula.

„Nechcem to kaziť, ale horí ti mäso,“ opatrne som načrtla, na čo ma v momente pustil a začal otáčať polo spálené mäso.

„Vďaka za upozornenie,“ uškrnul sa. „Ale pamätaj si to, čo som ti povedal, dobre? Si výnimočná a to ti nikto nevezme. Každý z nás je výnimočný. Ak by sa ťa niekto snažil zhodiť, povedz mi a zhodím ja jeho. Je ti to jasné? Sme tu pre teba, nech sa deje čokoľvek.“ Priateľsky ma potľapkal po pleci a znova sa začal venovať jedlu. S údivom som pozerala naňho, či náhodou nezhorel jeho mozog namiesto nášho obeda, no nebolo to tak. Všetko, čo mi povedal, myslel vážne. Každé jedno slovo. Aj napriek všetkým nezhodám a rozdielom v názoroch, som ho mala neskutočne rada. Bol tvrdohlavý, bol svojský, no vedel byť aj neskutočne milý a pozorný a práve preto mi na ňom tak veľmi záležalo. On bol človek, v ktorom som mala stopercentnú istotu, že tu bude vždy pre mňa, nech som aká som a nech spravím hocijakú hlúposť. Takisto ako pri ostatných z partie, no on bol niečím výnimočný. Možno práve tým, že vďaka nemu mám teraz takýchto skvelých priateľov, akých som nikdy nemala, alebo preto, že som sa vďaka nemu cítila tak sama sebou.

„Bailey, Bailey, pozri, čo som sa naučila!“ potiahla ma za ruku Dory tesne pred tým, než spravila mlynské kolo. Uznanlivo som prikývla a na koniec som si neodpustila tri hlasné tlesknutia.

„No ty si ale šikovná, kto ťa to naučil?“ Kľakla som si a nechala ju, nech si mi sadne na koleno. Ona prstom ukázala na Laylu, ktorá sa snažila spraviť stojku, no problém bol v tom, že jej to až tak nešlo. Nepochybovala som, že keď chodila na gymnastiku, tak to vedela, no dnes asi nemala práve šťastný deň.

„Keď budem veľká, budem robiť to, čo Layla. A chcem tancovať. Vieš, čo ma naučila kamarátka v škôlke?“ Len som pokrútila hlavou, čo si Dory zobrala ako znak na to, aby mi to ukázala. Postavila sa a roztomilo začala klásť jednu nohu pred druhú, ako baletka.

„Viem, že sa ti to podarí, anjelik. Len počkaj, až troška vyrastieš a budeš môcť začať tancovať, dobre?“ Natešene prikývla a objala ma okolo krku. To, čo som v tom momente prežívala, bol pocit šťastia, aký som si ho predstavovala. Spravila som moju sestru šťastnou len tým, že som jej povedala jednu vetu, ktorá by pre staršieho človeka nemala význam. Okolo seba som mala svojich najbližších priateľov a svoju jedinú sestru, ktorý vďaka mne žiarila ako slniečko. Kto mi tu chýbal? Mama. Chcela som, aby videla, že sme šťastné. A chcela som, aby bola šťastná aj ona.