Clumsy

Jednodielka písaná s Annie :) 

Bolo piateho januára a na svahu hrozná chumelica, že som nevidela na viac ako jeden meter. Sneh bol úplne zamrznutý a lyže sa kĺzali smerom, ako to vyhovovalo im.

Nechtiac som nabrala takú rýchlosť, ktorú som nenabrala dokonca ani vtedy, keď sa na youtube malo objaviť video k Little Things a ja som už polhodinu sedela v aute kvôli zápche. Prisahám bohu, že by som vtedy bola schopná aj preletieť celú tú kolónu, len aby som sa dostala domov.
„Spomal, Lottie!“ Hučala po mne Ali, no zrazu sa na tom otrasnom šmyklavom úseku rozbehla aj ona a predbehla ma rýchlosťou zvuku. 
„Ak sa nezabiješ, vidíme sa dole!“ Zvolala som za ňou a v tom momente som sa ocitla na zemi rozčapená na nejakom chalanovi zahalenom v kukle, ktorého oči sa až nebezpečne prívetivo usmievali. Ale na to som vtedy nemala náladu...
„Čo si slepý? Mohol si ma zabiť!“ Zhúkla som po ňom a snažila som sa postaviť na nohy, lenže lyže, ktoré sa mi, samozrejme, neodopli sa mi premotali s tými jeho. Začala som sa zúrivo metať a snažila som sa odtiaľ vymotať, no veškeré moje stehenné svaly ma v tom momente zradili a nakoniec som rezignovala a trucovito si ľahla do snehu.
„To teraz vymotaj ty, keď si taký šikovný.“ Vyhlásila som a ten kukláč vybuchol do smiechu.
„Prepáč, nechcel som.“ Chytil ma za stehno a jemne mi ho vytiahol spod toho jeho. Ako som tam tak ležala, kým on riešil tento, zdal sa, nevyriešiteľný hlavolam a cítila sa ako taká matróna, uvidela som pohoršené pohľady okoloidúcich.

Keď mi spod jeho mocného tela vymotal všetky končatiny, podal mi ruku a pomohol mi vstať.
„Fakt ma to mrzí.“

„To je... V pohode.“ Usmiala som sa naň napokon, oprášila sa a znova sa spustila. Tentokrát som sa už ako-tak bezpečne doplichtila k Ali do bufetu a aby nám to lepšie išlo, dali sme siJacka Danielsa. Príjemne nás to zahrialo a nakoplo do ďalšieho dobrodružstva. Nasadli sme na lanovku a obzerali krásy lesa a stromov pokrytých bielou pokrývkou. Lenže, keďže som nič od rána nejedla a Jacka do seba šupla na lačno, trochu sa mi zakrútila hlava a dostala som výnimočne skvelú náladu. Začala som si pohmkávať tóny WMYB, kývala som si pritom nohami do rytmu – ale to bola chyba. Pritom páde sa mi zrejme povolilo viazanie a lyža mi spadla dolu. Ali sa začala rehotať ako zmyslov zbavená, až dostala štikútku, no mne to naozaj smiešne neprišlo.
„Do šľaka!“ Zanadávala som a zmätene sa obzerala za lyžou zapichnutou v snehu. Nevedela som čo robiť – Ali mi poradila, aby som za ňou skočila, za čo som ju obdarila najnenávistnejším pohľadom akého som  v tej chvíli bola schopná, ale neskôr som reálne začala uvažovať o tom, že by som zoskočila.
„Šibe ti? Veď to je asi 15 metrov!“ Chytila Ali hysáka a silno ma zdrapila za ruku, akoby som sa chystala spáchať samovraždu. No mne tá whiskey vtedy udrela na mozog a len som sa zasmiala a mávla rukou.
„Ježiš, neboj sa. Len tam na pár sekúnd skočím a hneď som späť.“ Žmurkla som na ňu a chystala sa zdvihnúť to ochranné zábradlie hore.
„Lottie, si normálna?! Mám ťa pripútať?“ Tentokrát už vyľakane zvýšila hlas a zábradlie razantne pridržala tam, kde malo byť. Nakoniec sa mi ale podarilo vyhnúť sa svojmu osudu (zomrieť ako single dvaciatka rozplacnutá niekde v Talianských Dolomitoch) a zotrvala som na svojom mieste, až dokým sme nemali vystúpiť. To bolo tiež celkom komické, lebo som zabudla, že mám len jednu lyžu a poviem vám, lyžovať na jednej lyži nie je zrovna sranda. Nakoniec som to ale ustála, za čo sa mi dostalo potlesku od všetkých na vrchu svahu a zabrzdila som hodením sa do snehu tesne nad sklzom kopca.
Ali sa spustila dole, ja som si odopla aj druhú lyžu a začala som pomaly šliapať smerom dole. Ako ma to už vážne unavovalo a nudilo, zrazu sa predo mňa prešuchol kukláč v modrej bunde a skúmavo si ma prezeral. Okamžite som týpka rozoznala a trochu zahanbene sa usmiala.
„Si v pohode? Nepotrebuješ... Pomoc?“ Neisto sa zachechtal a veľké hnedé oči sa mu neusmievali o nič menej ako pred dvadsiatimi minútami.

„Nie, vďaka.“
„A čo to vlastne robíš?“
„Spadla mi lyža.“ Potichu som priznala a kukláč vybuchol do smiechu. „Čo? Tebe sa to vari ešte nikdy v živote nestalo?“
„Ver, never, ale nie. Naozaj nechceš pomoc?“
„Vážne nie, ďakujem.“

„A kde máš tú lyžu?“
„Tam.“ Ukázala som dopredu, kde aj tak nič nevidel a kukláčove oči sa na mňa pobavene usmiali.
„A nezveziem ťa k nim bližšie?“
„Nezvezieš? Akože mňa? Veď ako som videla, ty nevieš zviesť ani sám seba.“ Neveriacky som vypúlila oči, no kukláč sa nezdal, že by mu to prišlo vtipné. Vykráčal do kopca asi dva bočné kroky a prikrčil sa.
„Vyskoč ale opatrne...“
„Ani náhodou!“
Vystrel sa a zahľadel sa mi do očí. „Naozaj chceš TOTO šlapať ešte ďalšiu hodinu?“
Jednou rukou som sa ho chytila za plece, druhou som pevne zvierala lyžu v bezpečnej vzdialenosti od kukláčových očí, on ma chytil zo zadnej strany stehien a vyšvihol si ma na chrbát. Zacítila som vôňu One Million od Paca Rabanne a uvedomila som si, že voľnou rukou pevne zvieram jeho hruď. O niečo som povolila a premáhala sa, aby som si hlavu nepoložila na jeho plece a nenechala sa očarovať tou fantastickou vôňou.
„Odkiaľ si?“ Spýtal sa ma pritom, ako ma na tvári studil chladný vietor, keď sme sa rozbehli.
„West Bromwich (ja som si nezapamätala ten názov a trepla, že Brest Wormich :D :D). Ty?“
„Wolverhampton.“ Pokojne odvetil, mne sa v pamäti okamžite vynoril obraz Liama z 1D a vtedy mi to došlo. Keď som si dala dohromady dve a dve, skoro som stratila reč. Práve som sedela na chrbte Liama Paynea – najdokonalejšieho chalana na celej planéte.
„Voláš sa?“ Vytrhol ma z oslavných tančekov, čo sa konali v mojej hlave a mierne roztrasene som mu odpovedala:  „Lottie.“ Uvidela som lyžu asi desať metrov od nás, zapichnutú v snehu, a tou mojou, ktorú som zvierala v ruke poukázala na to miesto. „Tam je to.“
Liam pootočil hlavu doprava, lenže nevšimol si moju lyžu a buchol si do nej hlavu.
„Bože, sorry, Liam, to som nechcela. Si v pohode?“ Vyľakane som začala ohmatávať jeho hlavu a kukl... teda  Liam vybuchol do smiechu, stratil rovnováhu a obaja sme sa zosypali na zem. Tam sme sa pustili do smiechu obaja a rehotali sme sa tam dobrých päť minút. Potom si dal dole kuklu a jeho postrapatené hnedé vlasy vyzerali naživo ešte lepšie ako v telke.
„Liam.“ Usmial sa a ja som pokývala hlavou a zakusla si do pery.
„Ja viem.“
„To som sa dovtípil hneď ako si mi buchla do ksichtu tú lyžu.“ Zasmial sa. „Môžem ťa ako odškodné za tie dva pády dnes pozvať na horúcu čokoládu?“ Nahodil kukuč šteniatka túžiaceho po láske a ja som bleskovo pokývala hlavou. Zlyžovali sme to spolu rovno do bufetu a tam si dali tú čokoládu. Ali som našla flirtovať s barmanom a tak som ju nechala tak a neoznamovala jej s kým tu som, keď ma na tom kopci tak zradila a zlyžovala to bez toho, aby na mňa čakala.

Napila som sa plného dúšku sladkého nápoju a usmiala sa na Liama. Ten sa tiež nežne usmial a trochu sa ku mne naklonil. „Máš tu...“ Povedal a bruškom palca mi zotrel fúziky z čokolády nad hornou perou. Zahanbene som sklopila pohľad, no on potom ruku neisto presunul na moje líce a pritiahol si ma bližšie, aby naše pery spojil v nežnom sladučkom bozku. Jeho teplé pery ma zahriali na tých mojich studených a na líci pod okom ma zašteklili jeho mihalnice. Jemne sa odtiahol a usmial sa.
„Toto je asi prvý krát v mojom živote čo ďakujem bohom za moju nešikovnosť.“