I will wait for you

Takže s Annie sme sa rozhodli, že napíšeme ďalšiu jednodielovku :D keďže máme zase menší sleepover :DD 
Nápad bol síce Annien a aj väčšinu vymyslela ona, no aj ja som sa na tom zčasti podieľala :D takže by sme obe boli veľmi rady, ak si to prečítate a zanecháte komentár ;) 
Neviem prečo, ale tá jednodielka sa mi naozaj páči, som na ňu hrdá :') 
Písali sme ju pri počúvaní I will wait od LM <3 je to dokonalá pesnička inak :)) 

Prechádzala som sychravým Londýnom a nechala myšlienky o dávno zabudnutom šťastí opantať moju myseľ. Prechádzala som okolo miesta, kde mi prvý krát vtisol na líce hanblivý bozk a prežívala to znovu.

„Liam, prestaň!“ smiala som sa a hádzala sebou ako ryba na suchu, „Vieš, že som šteklivá!“
„A viem, kde si najviac...“ škodoradostne sa na mne zasmial a pošteklil ma na krku.
„Nieee!“ zachichotala som sa a chytila ho za zápästie.
„Si taká rozkošná, keď sa smeješ,“ nežne ma chytil za bradu a zadíval sa mi do očí.
„Ja?“
„Nie, Simon. Ty. Jasné, že ty.“
Nevedela som čo na to povedať a tak som sa len usmiala.
„Ty sa hanbíš?“
„Nehanbím!“ vyhlásila som, no červeň v mojich lícach vravela niečo iné. Vtedy zrazu okolo prechádzal zhluk fanúšičiek.
„Ahoj, dáš nám podpis?“ hanblivo sa ho spýtali a Liam vstal z deky rozprestretej na zelenom trávniku a s úsmevom sa im podpísal a odfotil sa s nimi.
„Odfotila by si sa s nami aj ty?“ otočili sa zrazu na mňa.
„Ja? Ale však ja nie som nijaká dôležitá osoba,“ odmietla som, no usmiala som sa. Odišli a Liam si zase prisadol ku mne na zem.
„Pre mňa si dôležitá, Dan,“ Zašepkal vážne a jemne ma pobozkal na líce. Trvalo to síce iba pár sekúnd, no pre mňa to bolo dokonalých pár sekúnd. Opäť som sa len hanblivo usmiala a roztrasenými rukami ho pohladila po chrbte ruky.

Stála som na Tower Bridge a lakťami sa opierala o jeho zábradlie. Kučery som si zastrčila za ucho a sledovala prúd vody. Zo sluchátiek zastrčených v ušiach mi vyhrávali Little Things a oči ma začali štípať od sĺz. Viem, vravela som, že si to nepustím, ale nevedela som sa odradiť od počutia jeho hlasu. Toho hlasu, ktorým mi večne rozprával tie sladké slová. Toho hlasu, ktorým mi šepkal krásne veci, keď ma bozkával. Toho hlasu, ktorý vždy vedel čo mi povedať, aby ma ešte viac pohltila toľká láska.

 „Darmo ma učíš tancovať, som stratený prípad!“  zasmial sa Liam, keď som mu napravila postoj na jive.
„Nikto nie je stratený prípad!“
„To je fakt, ale láska dokáže robiť s človekom divy.“
„Nebodaj si zamilovaný,“ zachichotala som sa, „a do koho? Kto je tá šťastná? Alebo nebodaj ‘šťastný’?”

„Žiadny šťastný!“ zasmial sa, „Žiadny chlap nie je teraz taký šťastný ako ja.“
„A už mi povieš, ktorá ti takto učarovala?“
„No, to ti nemôžem povedať...“
„Prečo?“
„Lebo... Budeš si musieť počkať, kým ťa s ňou zoznámim.“
„Och, tak ty nás chceš už aj zoznamovať,“ zasmiala som sa, no vo vnútri som pocítila sklamanie. Dúfala som, že budeme niečo viac, no ak to tak Liam necítil, priala som mu len to najlepšie s touto záhadnou dievčinou. „No poď, naučím ťa ten jive.“
„A nechceš vidieť to  dievča?“
„Ona je tu? Máte sa stretnúť?“ prekvapene som sa ho spýtala.
„Viac-menej,“ usmial sa.

„Ale... Nemôžeš mi ju najskôr trochu opísať?“
„Hmm, dobre, môžem to skúsiť,“ posadil sa na stoličku za ním a na chvíľu sa zamyslel, „Je vtipná. Nemyslím to tak, že rozpráva veľa vtipov alebo tak nejak... Proste, už len to jej zachichotanie sa na sebe samej, keď niečo povie mi príde vtipné a rozkošné. Je empatická. Vždy vie presne čo povedať, aby človeka povzbudila, aj keď veľa krát to nie je výhodné pre ňu samú – a to ma prináša k ďalšej veci. Je obetavá a niekedy pre ľudí vo svojom okolí robí viac, ako pre ňu samú.“
„Hm, chválim výber,“ opäť som sa tak hrane usmiala, aj keď moje srdce zožieral pocit žiarlivosti.
„A je krásna. To najkrajšie dievča, čo som kedy videl. Tak chceš ju vidieť?“
„No, ukáž mi ten zázrak prírody,“ zasmiala som sa a Liam sa postavil.
„Fajn, ale musíš mať zavreté oči.“
„A to už načo?“
„Pre efekt.“
„A bude si o mne myslieť, že som nemtavá – to určite!“ zasmiala som sa a pokrútila hlavou.
„Mám pocit, že si to o tebe myslí už teraz, aj keď to nie je pravda,“ hrdelne sa zasmial a jeho čokoládové oči sa na mňa prívetivo uškrnuli.
„Čo? Ako to...“
„Nič sa nepýtaj, proste si zavri oči,“ prišiel ku mne a chytil ma za ramená aby ma mohol viesť.
„Fajn, ale za prípadné zlomeniny, modriny či akékoľvek iné zranenia platíš ty!“ hrozila som mu, no nakoniec som tie oči zavrela. Netrvalo dlho a znovu sme sa zastali.
„To už sme tam?“ prekvapene som sa spýtala.
„Jop.“
„Vážne?“
„Veď otvor oči a uvidíš.“
„Tak fajn,“ prikývla som nakoniec a vážne pomaly od seba odlepovala viečka. Nemala som ani najmenšiu chuť vidieť osobu, ktorej teraz patrilo Liamovo srdce. Ale to som to ešte ani netušila...
„No otvor ich už! Čo si si ich zlepila sekundovým lepidlom?“ zasmial sa Liam. Nadýchla som sa a otvorila oči. Zo zrkadla na mňa čumela moja nechápavá tvár a ja som nemala ani najmenšie tušenie, čo to má sakra znamenať. Nevedela som, či Liamovi už načisto preskakuje a je imaginárna alebo čo.
„Liam, si na drogách?“ spýtala som sa ho opatrne a on sa rozosmial na celú tanečnú sálu.
„Iba ak by sa láska k tomu najdokonalejšiemu stvoreniu na celej tento planéte dala rátať ako návyková látka. Potom áno, som.“
„Potom kde...“
„Danielle, ty si vážne taká nechápavá alebo taká skromná?“ neveriacky sa zasmial a otočil si ma k sebe.
„Ty si to najdokonalejšie dievča na svete. Ty si vtipná, empatická, obetavá a krásna. A ako vidím, aj poriadne nechápavá. Ľúbim ťa – iba teba. Nikoho iného.“

Stále som tomu nemohla uveriť. Ani neviem prečo, nepripadalo mi to reálne. Bolo to ako sen a ak to aj sen bol, bol to ten najkrajší sen v mojom živote.
„Dúfam, že teraz si pochopila a ak nie-„ sklonil sa a svoje plné, horúce pery nežne priložil na tie moje. Na krížoch som pocítila jeho teplú dlaň a srdce mi začalo biť ako splašené. Nevinný bozk pretrval asi pár sekúnd a vzápätí na to mi jemne oblizol spodnú peru. Druhú ruku mi zaboril do vlasov a zaklonil ma dozadu.

„Aspoň niečo si ma z toho jiveu naučila,“ jemne sa zasmial a opäť nás vyšvihol hore.

Uvedomila som si, že z očí sa mi vykotúľali slzy a stekajú po mojej tvári ako jediné, čo mi z nášho vzťahu zostalo. Rýchlo som si ich utrela, aby to nemohli odfotiť paparazzi. Nechcela som to pre nás robiť ešte ťažšie, ako to už po tom rozchode bolo. Spomenula som si na jeho posledné slová a oči mi zaliali ďalšie slzy.

„Dan, milujem ťa.“

„Aj ja teba, Liam. Veľmi,“ vravela som plačlivým tónom pritom, ako som si do kufra balila všetky veci.
„Tak prečo potom?“ spýtal sa ma a zotrel si z tváre slzy.
„Lebo ťa tak veľmi milujem. To je ten dôvod. Nemôžem ťa nechať trápiť sa.“
„Budem sa trápiť keď budem bez teba.“
„Ale trápiš sa aj teraz. Vidím to na tebe každý jeden deň, čo si skypujeme. Cítim to pri každom jednom tvojom slove. Počujem to z tvojho hlasu, keď mi vravíš ako veľmi ma miluješ a ako ti chýbam. Nemôžem ťa nechať takto trpieť. A ani seba,“ smrkla som a zhlboka sa nadýchla. Vzala som si do ruky hnedý kožený kufor a keď som odchádzala z izby, zastavila som sa pri ňom a pobozkala ho na líce. Vložila som do toho bozku všetku lásku a oddanosť, ktorá patrila len a len jemu. Presne tak ako aj moje srdce.
„Neodchádzaj. Prosím,“ zašepkal, keď ma chytil za zápästie. To vytrhnutie si mojej ruky z tej jeho bol vtedy ten najodpornejší pohyb, aký som mohla urobiť, no vedela som, že to inak byť nemôže.
„Milujem ťa a počkám si na teba,“ zašepkala som, lebo sa mi zlomil hlas.

A to bol ten posledný krát, čo som ho videla. Bolo to presne pred rokom. Teraz som stála pred budovou, kde sa to všetko začalo. V budove, kde sa natáčal X Factor a my sme sa zamilovali. V budove, kde som spoznala lásku môjho života. Človeka, ktorý stál pri mne a bozkami mi sušil slzy. Človeka, ktorý nebol schopný ublížiť ani tej blbej muche, čo nás u nich na letnej chate toľko otravovala. Človeka, ktorý pre mňa znamenal a aj navždy bude znamenať všetko.
Zrazu vyšiel z dverí a moje srdce zaplesalo a zamrelo v tej istej chvíli. Už po druhý krát sa zlomilo, keď som ho videla a vedela som, že už nie sme spolu, no tá obrovská láska k nemu ho znovu napravila. Zastavil sa pred dverami a nemo na mňa hľadel. Neurobil ani jeden pohyb. Z očí mi vytryskli slzy a tvár sa zvraštila do bolestivej grimasy. Tak veľmi mi chýbal. Plakala som od smútku, ale aj od šťastia, že ho konečne vidím. Všimla som si, že sa jeho oči tiež zaplnili slzami, ktoré sa v poslednej dobe stali mojimi dobrými kamarátkami. Rozvážnosť nepovedať mu to odrazu vyprchala a ja som to zo seba musela dostať.
„Chýbaš mi,“ šepla som plačlivo a mojím telom začali otriasať vzlyky. Nepočul to, no vedela som, že pochopil. Rozbehol sa smerom ku mne, zobral mi hlavu do jeho teplých, jemných dlaní a pobozkal ma tak precítene, ako ešte nikdy. Bol to bozk plný potreby. My sme vyslovene potrebovali jeden druhého. Jeho prsty mi behali po lícach a pomaly zotierali moje slzy.
„To bolo hlúpe, Danielle. Bolo to hlúpe. Mala si pravdu, predtým som sa trápil. Ale tým, ako si sa so mnou rozišla si ma skoro zabila. Rozumieš? Hlúpe. Bolo to hrozne hlúpe!“ šepkal pomedzi všetky roztúžené bozky, ktorými mi obsypával pery a ja som vedela, že to, čo hovoril bola pravda.
„Ty si ma takmer zničila. Chápeš tomu? Už nikdy, nikdy, nikdy ma neopusť!“ prosil ma a ja som prikývla. Už nikdy ho neopustím. Už nikdy nezopakujem túto hlúpu chybu.