She's mine 33

Hlas mi síce bol povedomý, ale nevedela som ho nijako zaradiť. Jediný, kto mi k nemu pasoval bol Oliver, no nejako sa mi nezdala "slečna Elizabeth Chavéz".

"Oliver? Si to ty?"

"No nie, tu Sherlock Holmes. Čo robíš tak za hodinu? Nešla by si na kávu? Alebo už máš s tvojou polovičkou iné plány?"

"Viete čo, Sherlock? Náhodou som voľná. Tak sa stretneme o piatej v tej malej kaviarni na rohu. Veď vieš, tam kde sme sa zrazili." Oliver súhlasil a tak som zložila. Ľahla som si späť na Niallovu hruď a zatiaľ čo sa mi on hral s vlasmi, som sa zapozerala do Faktoru strachu. Ja by som asi nikdy nezjedla tie kravské črevá a žalúdky či čo to tam jedli.

"Takže ty ma takto opúštaš? A s kým to vlastne ideš?"

"S kamarátom. S mojim bývalým spolužiakom. Vieš, dlho sme sa nevideli a rada by som sa s ním stretla, ak ti to teda nebude vadiť." Chvíľu na mňa len hľadel s poker faceom.

"Jasne že mi to nebude vadiť. Je to predsa tvoj život ty trdlo, nemôžem ti nič zakazovať. Ale budeš sa ponáhľať, že?" Zlatý to chlapec.


"Neboj sa, dlhšie ako dve hodiny nebudem. Ale teraz by som sa mala ísť chystať, odprevadíš ma tam?" Celý natešený sa usmial a prikývol. Prezliekať sa mi nechcelo, tak som si len upravila cop a do kabelky si dala mobil, preňaženku a kľúče. Kým som čakala na Nialla, dala som krátky pokec s El. O pol piatej sme odišli z domu a dali sme si naozaj dlhú obchádzku. Ruka v ruke sme sa mlčky prechádzali po čarokrásnom Londýne, každý rozmýšľajúc o vlastných problémoch. Stačila mi jeho prítomnosť a bola som šťastná. Už to nebola prítomnosť všetkých chalanov, aby som bola šťastná. Teraz to je môj Niall. Nie žeby som pri nich nebola šťastná, ale Niall je Niall.
Po ceste sme stretli pár fanúšičiek, ktoré na mňa škaredo zazerali, no ja som si to nevšímala. Na toto som bola zvyknutá odkedy som sa nasťahovala k chalanom. Po čase to ustálo, no teraz som si bola takmer sto percentne istá, že to začne znova. Úprimne? Je mi úplne jedno. Nech si ponadávajú. To, že ho ľubim tým naozaj nezmenia. Akurát z toho bude Niall smutný a oni zo seba spravia kravy.

"Miláčik ideme?" Niall ma vytrhol zo zamyslenia a tak sme sa pohli smerom k miestu stretnutia. Pre boha znie to tak, akoby som si išla kupovať drogy.

"Tak si to uži. Ale do deviatej ťa chcem mať doma! Aby si nešla za tmy sama!"

"Nemusíš sa o mňa toľko báť, viem sa predsa o seba postarať. Ale si zlatý. Ľubim ťa." Ešte naposledy som ho pobozkala a pobrala sa smerom k vyškerenému Oliverovi. Na privítanie som ho objala a pri tom sa otočila dozadu, kde stále stál Niall. S úsmevom na tvári mi zakýval a otočil sa na odchod.

"No čo? Kam ideme Sherlock? Máte vymyslený nejaký plán? Máme štyri hodiny, takže dosť času." Oliver vyprskol do smiechu. Pohoršene som pokrútila hlavou a potiahla ho smerom ďalej.

"Takže najprv pôjdeme do Madam Tussaud a potom sa uvidí!" Rozkaz! Taxíkom sme sa teda odviezli k Madam Tussaud, kde na moje prekvapenie vôbec nebol nátresk, takže sme sa pomerne rýchlo dostali dovnútra. Mám fotky skoro so všetkými celebritami, na čo som patrične hrdá. Kto by predsa nechcel mať fotku napríklad s takým Orlandom Bloomom? (Linda ;)) Naozaj nám to zabralo až tri hodiny, takže sme sa rozhodli, že si pôjdeme sadnúť na kávu. Mňa už naozaj boleli nohy a Olivera bolelo brucho od toľkého smiechu, lebo niektoré fotky naozaj stáli za to. Však počkaj ty beťár jeden, ja tie tvoje dám na Facebook! Na mojich fotkách sa budem smiať len ja!

"Pane bože ty si blázon Oliver! Niekedy si to musíme zopakovať. Pôjdeme aj so zbytkom a na fotkách sa budeš smiať ešte viac ako na tých mojich."

"Už teraz sa teším. To naozaj neviem, ako zvládnem. Inak s Niallom vám to sluší. Ste spolu strašne zlatí, keď sa na vás pozriem, chytám cukrovku."

"Ty si debil Oliver, tebe už nič nepomôže." Buchla som ho do ramena, za čo ma odmenil urazeným pohľadom. Po našom kávičkovaní ma dopravil domov a po Liamovom presviedčaní u nás ešte ostal. Domov odchádzal asi okolo polnoci a všetci sa s ním na rozlúčku objali. Oliver je úplne nekonfliktný typ človeka, dokonca ani Niall s ním nemal problém. Ani nežiarlil, čo som bola milo prekvapená, kedže pri našom lúčení sa ešte párkrát obzrel. Na další deň chalani celý deň nahrávali, čo je teda od jedenástej do deviatej večera. Ja som bola na fotení, o ktorom som sa dozvedela hodinu pred jeho začiatkom. Okolo siedmej som prišla za nimi, kde som zaspala a zobudila som sa až v Niallovej posteli na druhý deň ráno, na strašnú bolesť hlavy. Teplota 38,3 naozaj poteší na narodeniny vášho priateľa a deň pred odletom do Ameriky. Niall ma presviedčal, aby som ostala doma, no ja som chcela ísť s nimi. Vyliečiť sa môžem predsa aj tam. Celý deň, ktorý som mala pôvodne stráviť s Niallom niekde vonku som preležala v posteli a nechávala sa obskakovať Niallom. Toľko čaju som nevypila snáď za celý život. El bola u nás, tak som ju poprosila, nech ma pobalí. Nejako to zvládla, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Za skrátenie jej času som od Louiho dostala preháňadlo, a snažil sa ma presvedčiť, že je to liek na bolesť hlavy. To som už nevydržala a začala sa smiať. Niall ho s hnevom vyhnal a znova sa venoval mne. Bolo mi ľúto, že som zrovna na jeho narodeniny ochorela.

"Zlatko mňa tak mrzí, že som ochorela akurát na tvoje narodeniny. Ja ti to vynahradím, sľubujem. A ďakujem že sa tu o mňa takto staráš, asi by som to bez teba nezvládla." Len sa usmial a vtisol mi pusu na čelo.

"Pre boha veď ty úplne horíš!" Blázon.

"Zlatko kľud. Nie je mi horšie a teplota mi nestúpla. Pred chvíľou som si ju predsa merala." Prudko vydýchol a o chvíľu do mňa už cpal nejakú tabletku. Takto to bolo celý zvyšok dňa a aj celý nasledujúci deň. Počas letu som spala a vždy keď som čo i len otvorila oči, Niall sa začal vypytovať, ako mi je. Bolo mi síce lepšie, ale teplota sa stále držala a už mi aj hlas odišiel. Všetci okrem Nialla sa odo mňa držali ďalej, lebo Paul im to zakázal. Louis ma odchádzal ako nejakú baktériu a Harry si za to zo mňa robil srandu. Nedali mi pokoj ažˇ dovtedy, kým som nezabuchla dvere našej izby a nezaspala.