She's mine 65

Tak nakoniec sa mi podarilo napísať aj druhú časť :D
Bez rečí - bežte čítať :)


"Uff, toto bolo o fúz." Vzdychol si Louis, keď za sebou zavrel dvere. Naozaj to bolo o fúz, veď predsa len, Paul bol pred dverami naozaj krátko . Nie je až taký blbý, určite musel zistiť, že sme si z neho zase raz spravili srandu. Raz ma naozaj zabije, už to vidím.
"Kam teraz ideme? Nechcete sa ísť niekam najesť?"
"Niall, veď sme teraz raňajkovali. Nemôžme ísť hneď na obed, praskli by sme. Nie všetci máme taký metabolizmus ako ty. Pôjdeme sa pekne prejsť so psami a potom pôjdeme na obed." Odkedy si Zayn s Perrie kúpili Hatchiho, zo Zayna sa stal psíčkar ako sa patrí. Za chvíľu mu prenechám Nessie, keď ho to tak strašne baví.
"Tak fajn. Ale hneď potom pôjdeme na pizzu, už dlho sme pizzu nemali." Jasné Niall, vôbec sme včera nemali pizzu.
"Máte niekto námietky? Dobre, ide sa na pizzu." Uzavrela som tému 'obed', keď nikto z nich neprotestoval. Poprosili sme Alberta, aby nás odviezol naspäť domov, no Zaynov nápad ísť von sa nekonal. Všetci do jedného sme vyčerpane klesli na gauč a ja som po chvíli sedenia vybuchla do smiechu. Sama som nevedela prečo, len som mala chuť smiať sa.
"Hej, miláčik, je všetko v poriadku? Nepotrebuješ doktora?" Opatrne sa mi prihovoril Niall, no mňa to rozosmialo ešte viac. Rukami som začala rozhadzovať okolo seba a metala som sa ako nejaký tuleň.
"Pre boha! Volajte doktora! Má epileptický záchvat! Rýchlo!" El začala hystericky niečo ťukať do telefónu a Louis jej ho vytrhol z rúk.
"Ľudia, som ú-ú-ú..." Ďalší nával smiechu, no tentokrát som spadla na zem. Áno, buchla som si hlavu, no to spôsobilo ďalší nával smiechu. Ten Zayn mal určite niečo divné v tých raňajkách. Niall ma zdrapil za lakeť, prehodil si ma cez plece a odišiel so mnou do izby. Posadil ma na posteľ, on si sadol oproti mne a vážne sa na mňa pozeral.
"Lizzie, ukľudni sa prosím ťa. Neviem, čo si zase fetovala, ale buď ťa tu zamknem, alebo sa unormálniš." Stále mal na tvári vážny výraz, ani jeden jediný sval na tvári sa mu nepohol. V tej chvíli ma všetok smiech prešiel, rukami som nahmatala vankúš a hodila mu ho do tváre. Na to sme sa obaja rozosmiali a začali sme vankúšovú vojnu. Naša vojna trvala dokopy asi tak dve minúty, keďže si na mňa obkročmo sadol a ruky mi držal nad hlavou.
"Niall choď dolu, si ťažký." Zo smiechom som naňho vykríkla, no on sa na mne len zasmial a naďalej mi pučil všetky moje vnútornosti.
"Budeš už kľudná? Prestaneš sa správať ako utečenec z psychiatrie?"
"Áno, len ma už pusti prosím ťa. A vôbec, prečo ti na tom tak strašne záleží?" Podozrievavo so prižmúrila oči.
"Pretože vyzeráš ako retardovaný tuleň a aj tak si pri tom strašne rozkošná. Inak si myslím, že El by naozaj zavolala toho lekára." Venovala som mu jeden úsmev a čakala, kým zo mňa konečne zlezie. On však naozaj nevyzeral tak, že by sa chystal nechať ma na pokoji. Škodoradostne sa na mňa vyškieral a pomaly, naozaj pomaly sa ku mne približoval. Najprv ma pobozkal na nos a postupne prechádzal perami cez lícne kosti až k uchu.
"Milujem ťa ty môj retardovaný tuleň, no teraz ideme pekne von:" No skvele.
"Aj ja teba, tučniačik. Tak zavolaj tých lenivcov a môžme ísť."
"Kto povedal, že pôjdeme aj s nimi? Nemôžme ísť aspoň raz sami?" Môj romatik.
"Môžme, len som si myslela, že pôjdeme sami. Aj tak pôjdu hneď za nami, keď vyjdeme von."
"Nie, keď vyjdeme tak, že si to ani nevšimnú." Zatváril sa mimoriadne potmehúdsky a mne vtedy napadlo, že by sme mohli skočiť z okna. Ty si naozaj retardovaná Liz, veď by ste sa zabili. "Vyjdeme cez dvere, no potichu ako myšky. Potom budeme utekať čo najďalej, až kým si nebudem istý, že nás neprenasledujú. Som si totiž stopercentne istý, že si nás všimnú. Takže sa priprav na útek, dobre?" Wow, lepší plán by so mnevymyslela. No aj tak som bez námietok zo seba spravila pani Cibuliačku a keď sa obliekol aj Niall, po špičkách sme sa vytratili z izby, prešli okolo obývačky a s Nessie na rukách sme pomaly začali otvárať dvere. Niall však asi zabudol, že tie dvere neskutočne vŕzgajú a tak sa za nami objavilo niekoľko nechápavých výrazov. Ja som nečakala ani sekundu, zdrapila som Nialla za ruku a rozbehla sa von z domu. Bežali sme kade ľahšie a ľudia sa za nami obzerali a čumeli na nás ako na bláznov. No nič, horšie ako retardovaný tuleň to snáď nebude.
"Už stoj! Nevládzem bežať! Nemám také dlhé nohy ako ty!" Začala som po ňom kričať a tak zastal. Ja som mu bežala rovno do náruče a on ma roztočil vo vzduchu. Nessie po ňom začala štekať a kusla mu do nohy, no jemu to nevadilo. Naďalej ma držal vo vzduchu.
"Poďme sa naháňať, dám ti náskok."
"Ty si hluchý? Zastavili sme preto, lebo už nevládzem." So smiechom som ho chytila za ruku a vykročila do zasneženého parku.

:3