Summer Love 16

Prepáčte za meškanie, no minulý týždeň som nič nestíhala a potom bol ten koncert, so sorry. 
Viac vám povieme v tom twitcame, ak ho teda stále chcete :D
Enjoy :) 

„Ako ste sa vyspali?“ Spýtal sa Louis a podišiel k Eleanor. Objal ju okolo pása a vtisol jej letmý bozk na líce.

„Výborne, tú posteľ si asi vezmem domov.“ Zasmiala sa Bailey.

„Prepáč, no to ti žiaľ nemôžem dopriať.“ Louis sa zatváril naoko ľútostivo, no vzápätí na to sa rozosmial.

„To asi neprežijem, budete ma musieť odviezť do nemocnice!“ Ruku si priložila k čelu a hlavou pohodila vzad. Nechala ju prevísať cez stoličku a El sa k nej hneď zohla.

„Louis! Louis! Volaj sanitku! Je v bezvedomí!“ To už Bailey nevydržala a rozosmiala sa na plné hrdlo.

„Celé si to pokazila.“ Odul spodnú peru Louis a zahryzol sa do suchého rožka.

„Prepáč mi to. Budeš mi to vedieť odpustiť?“

„To sa ešte uvidí. Najprv mi musíš povedať, čo dnes budeme robiť.“ No to Bailey ani len netušila. „Už to mám, pôjdeme na dva dni do Chelmsfordu. Určite si tam ešte nebola. Keď chceš, môžeme vziať aj jedného z chalanov, aby si sa necítila osamelá.“ Žmurkol na ňu.

„To by bolo fajn.“ Vďačne sa naňho usmiala.

„Tak, ideme sa pobaliť, El zarezervuje hotel, ja obvolám chalanov a môžeme vyraziť.“ Na jeho povel sa postavila a vrátila sa do hosťovskej. Pobalila si všetky veci a sadla si na posteľ. Koho tak asi Louis zavolá? S kým strávi nasledujúce dva dni? Naozaj bola zvedavá. Preto si vzala všetky veci a presunula sa do obývačky. Počkala na Louiho a El, ktorí prišli asi dve minúty po nej.

„Po ceste sa zastavíme u Liama, je uňho Harry. Môžeme vyraziť?“ El aj Bailey prikývli a tak zamkli byt a výťahom sa zviezli do garáže. Veci si naložili do kufra a nasadli. Bailey poslala mame smsku, že idú do Doncasteru a mobil si strčila späť do vrecka. Po necelých desiatich minútach zastavili pred Liamovým domom. Louis s El vystúpili a Bailey nasledovali jej príklad. Ruky sa jej roztriasli a cítila, ako jej nervozita stúpa do tela. Áno, stretli sa, no stále sa hanbila. Čo ak včera hrali pretvárku?

„Poďte ďalej, Harry je v obývačke.“ Liam nás privítal a pustil nás cez dvere. Bailey sa znova zmocnila nervozita a vôbec nevedela, čo má robiť. Tak nasledovala príklad Eleanor a nasledovala ju do útrob domu. Očami v rýchlosti prebehla celú obývačku a pohľad sa jej zastavil na Harrym, ktorý na ňu upieral svoje zelené oči.

 Musela priznať, že tento chlapec ju istým spôsobom priťahoval. Jeho vážny výraz v tvári sa pomaly zmenil na úsmev, ktorým odhalil jamky na jeho lícach. Vstal, podišiel k nim a obe ich na privítanie objal. Bailey to nečakala, obyčajné ahoj by predsa stačilo. No nechcela byť nezdvorilá, tak mu objatie letmo opätovala.

„Bai, milujem tvoj sveter. Batman forever!“ Zvýskol Liam, keď sa zjavili v obývačke.

„Vďaka, môžem ti také zohnať, ak chceš.“ Žmurkla naňho a vzápätí na to zvážnela.

„Liam uži si tie dva dni bez nás, potom nás budeš mať znova na krku. Pozdravuj Danielle.“ Usmial sa  naňho Louis a všetkých popohnal do Harryho auta. No stále jej v hlave vŕtala jedna otázka. Kto je sakra Danielle? Na nič sa však nepýtala, raz sa to možno dozvie. Nasadla ma zadné sedadlo, do uší si strčila slúchadlá a v momente zaspala.

Zobudili ju až keď dorazili do Chelmsfordu. Harry ju jemne zatriasol a keď videl, že nereagovala, skúsil to znova. Na to sa už zobudila a zmätene sa rozhliadla okolo seba.

„Kde to sme?“ Opýtala sa tichým hlasom, tak, že ju počul iba Harry.

„Už sme na mieste. Pomôžem ti niečo vziať?“ Milo sa na ňu usmial, no ona pokývala hlavou na znak nesúhlasu.

„Harry, Bailey, budete v jednej izbe. Nevadí vám to?“ Louis sa na nich otočil.

„No... Ja...“ Bailey sa zakoktala a nevedela, čo na to povedať. Predsa len, poznali sa niekoľko hodín.

„Len žartujem, s Harrym som ja. Ty budeš s El.“ S úľavou si vydýchla a potiahla malý kufor za sebou.

„Ty si sa riadne zľakla. Naozaj by ti to vadilo?“ So záujmom sa na ňu obrátil Harry.

„V podstate by mi to bolo jedno, len ma to zaskočilo.“

„Tak to aj mňa. Si si istá, že nechceš pomôcť s vecami?“

„Nie, zvládnem to aj sama,“ odpovedala hnusnejším tónom, akým pôvodne chcela. Sama nechápala, prečo mala pocit, že k nemu musí byť odmeraná. Aby si ho nepustila k telu. No on nie je taký, akého ho prezentujú noviny. Je úplne iný. Upozornil ju jej vnútorný hlas a na chvíľu sa zamyslela. Čo ak je to naozaj tak? Netvár sa tak, že nevieš, že taký nie je. Chcel k nej len byť milý, no ona ho odbila. Nechcela, aby si myslel, že proti nemu niečo má. Práve naopak, chcela s ním vychádzať dobre. Len nevedela, ako to má spraviť, keď si od neho chcela držať odstup. Kašli na odstup!

„Bai? Ideme do izby? Alebo tu mieniš zízať na ten stĺp až do večera?“ Zasmiala sa na nej Eleanor.

„Jasné, prepáč, poďme,“ odpovedala jej a šla za ňou do výťahu. Vystúpili na druhom poschodí a počkali, kým sa druhým výťahom vyvezú chalani. Ubytovali sa, chvíľu si oddýchli na izbe a presunuli sa k Harrymu a Louimu. Obaja sedeli na posteli a ťukali niečo do mobilov. Dievčatá si len povzdychli a tým na seba pritiahli ich pozornosť.

„No čo, ste pripravené? Môžeme ísť na prehliadku mesta?“ Louis sa tešil ako malé dieťa, oči mu sršali radosťou a neustále sa usmieval.

„Poďme, som už celkom hladná.“ El na dôkaz ešte aj v bruchu zaškvŕkalo. Na nič nečakali a vydali sa na cestu. Na recepcii sa spýtali na cestu do centra a Bailey si mohla všimnúť recepčnej vyjavený pohľad. Nejako sa jej podarilo vysvetliť im cestu, tak sa poďakovali a vyrazili. Bolo tam naozaj málo ľudí, poväčšine to boli staršie páriky. Nikomu z nich to však nevadilo, aspoň ich nespoznajú. Louis vybral reštauráciu, vraj sa tu dobre vyzná. Áno, preto si sa musel pýtať na cestu. Prebleslo Bailey hlavou a sama pre seba sa uškrnula. Našli si zašitý stôl takmer úplne vzadu a počkali, kým im čašník donesie jedálne lístky. Rýchlo si vybrali, rýchlo im to doniesli a pomaly sa do toho pustili.

Po jedle si ešte chvíľku posedeli a porozprávali, zaplatili a odišli. Louis s Eleanor išli pred Harrym a Bailey, držiac sa za ruky. Bailey chcela dobehnúť Eleanor, no pocítila stisk Harryho veľkej ruky. Vzápätí na to ju otočil k sebe a očami preskúmal jej tvár.

„Môžeš na chvíľočku?“