She's mine 10

Sooooo! Prvá jubilejná desiata časť :D a magických 555 zhliadnutí ;) ďakujem kočeny :) naozaj to pre mňa veľa znamená :) ani si neviete predstaviť, ako veľmi ma teší, že to niekto číta :) som šťastná ako blcha :D no ale prepáčte, že vám až teraz dávam časť, ale skôr to nešlo...  



"Elizabeth? Si to ty?" Nie, to snáď nemôže byť pravda. ON tu predsa nemôže byť.
"Eric? Nemôžem uveriť tomu, že ťa vidím." Falošne som sa usmiala a v mysli sa mi vynárali spomienky. On, najväčší sukničkár na škole a ja? Obyčajná študentka. On o dva roky starší a všetky baby na škole ho chceli. A ja som nebola výnimkou. No on chcel iba mňa, teda tak mi to tvrdil. Po mesiaci a pol ale dosiahol, čo chcel a potom ma odkopol. Namotal ma, znásilnil a odkopol ako nejakú handru. V škole zo mňa spravil chuderu a jediný, kto sa so mnou bavil bol Liam. On jediný vie, ako to všetko bolo a aj napriek tomu sa so mnou stále bavil. Je jediný, kto o tom vie. Ani rodičia, ani chalani, ani Dan, El a Pezz o tom nevedia. S Liamom sme si prisahali, že o tom nebudeme hovoriť.
"Liz tak strašne si mi chýbala."
"Vieš, komu to môžeš hovoriť. A nevolaj ma Liz. Pre teba som Elizabeth." Nemala som ani najmenšiu chuť sa s ním rozprávať.
"Ale no, srdiečko, nebodaj si na mňa ešte stále nahnevaná?" Ešte kto ďalší ma chce dnes ráno vytočiť?
"Eric naozaj na teba nemám náladu. Ty sa mi čuduješ? To, čo si urobil, sa len tak neodpúšťa."
"Nič zlé som predsa nespravil. Len sme si užili. Nehovor mi, že sa ti to nepáčilo." Z tváre mu však ten odporný úškrn nezmizol. Priblížil sa ku mne a položil mi ruku na plece.
"Ty naozaj nemáš rozum? Pre boha veď si mi ublížil. Nie len psychicky, ale aj fyzicky Eric. Bol to najhorší zážitok môjho života. A nedotýkaj sa ma." Ústa sa mu roztiahli do ešte väčšieho úškrnu a pomaly presúval ruku k môjmu zadku. No bol ticho.
"Nerozumel si? Nedotýkaj sa ma." No ani to ho nezastavilo. Zozbierala som teda všetku moju silu a kopla mu medzi nohy. Tvár skrivil do bolestného výrazu.
"Za toto mi zaplatíš. Však ja si ťa nájdem." Bála som sa ho. Viac ako kedykoľvek pred tým. Ešte raz mi venoval jeho nahnevaný pohľad a zmizol na ulici v dave. Toto bolo naozaj mimoriadne nečakané a nepríjemné stretnutie. Na tohto človeka som chcela zabudnúť a on sa ako naschvál ukáže v zlý deň, na mieste, kde som ho vôbec nečakala. Úprimne? Nenávidím ho. V deň, keď ma znásilnil som sa zaprisahala, že chalanom veriť nebudem. No prišiel x-factor, chalani a všetko sa zmenilo. Na svoju prísahu som zabudla, a ktovie, čo by so mnou bolo, ak by som to stále mala v hlave. Nepoznali by som tak úžasných kamarátov a nezažila toľko srandy, čo s nimi. Ale teraz, keď som ho zase videla, sa všetká tá bolesť znova vrátila. Všetky spomienky na tú noc som mala pred očami. Bolo to strašné.
"Ste v poriadku slečna?" Spýtala sa ma čašníčka a ja som prikývla. V tichosti a stále v šoku som zjedla croissant a vypila kávu. Ešte chvíľu som tam sedela a o pol desiatej som zaplatila a odišla smerom k miestu, kde budeme fotiť. Vlastne to bola bývalá obrovská tanečná sála, ktorú však pred niekoľkými rokmi prestali používať. Cesta odtiaľto tam mohla trvať asi dvadsať minút, preto som zrýchlila krok. Stále som však mala nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Každých pár sekúnd som sa otáčala, no nikoho som nevidela.
"Ahoj zlatíčko. Tak, pripravená?" Objal ma Chuck hneď, ako som vošla dnu.
"Ja vždy. Kde sú veci? A Ashley?"
"Tam kde vždy moja. Utekaj, fotograf tu bude o desať minút." Pobrala som s teda smerom k šatniam. Obliekla som si to, čo mi Ashley nachystala a sadla si do kresla.
"Ahoj Ashley. Nič výrazné prosím ťa." Ashley je stylistka a vždy nám chystá veci. Dnes som tu bola ja a ďalšie tri baby, ktoré so mnou fotili. Oni však už boli nalíčené. Ja som sa teda spoľahla na Ashleyne šikovné ruky. O desať minút sme už stáli prichystané a čakali na fotografa.
*po fotení*
Štyri hodiny nám trvalo, kým sme nafotili všetky veci. Muselo to byť dokonalé.
"Ešte raz ďakujem, že si prišla." Už asi po stý krát mi ďakoval Chuck.
"Je to moja práca. Neďakuj mi už." Posledný krát sme si zakývali a pobrala som sa smerom domov. Nohy ma boleli z vysokých podpätkov a tak som zavolala Harrymu, či by po mňa neprišiel. O desať minút som teda sedela na sedadle spolujazdca Harryho rangeroveru.
"Harry prepáč." Položila som mu ruku na rameno a čakala na jeho reakciu.
"To je v pohode moje. Netráp sa tým. Ja by som reagoval rovnako." Neskutočne mi odľahlo. Ani sama neviem prečo.
"Niall je doma? Hneď totiž idem naspäť domov."
"Myslím, že hej." Harry zaparkoval a vystúpili sme. V dome bolo podozrivo ticho. Carmen aj Niall sedeli v obývačke a pozerali Futuramu.
"Niall poď hore prosím ťa." Neochotne sa postavil a dokráčal za mnou do izby.
"Čo je?" Čo je? To mi naozaj nič iné nepovie?
"Pozri, neviem, čo ti sadlo na nos, ale mohol by si byť prívetivejší. O pätnásť minút odchádzame."
"Ja tu ostávam." Čože?!
"To tu vážne chceš ostať?" Nič som nechápala.
"Je to moja vec. Proste choď sama." Otočil sa a odišiel. Bola som úplne zmetená. Čo to s ním je? No ale keď teda nechce ísť, mala by som vyraziť. Rozlúčila som sa s Harrym a sadla do auta. Ešte stále zmetená z Niallovho správania som naštartovala a pohla sa smerom na diaľnicu.
*vo Wolverhamptone*
Zaparkovala som pred domom a vošla dnu, kde ma čakalo prekvapenie.