She's mine 9

No tak predsa len som to prepísala ;) je to kratšie, ale je :P tak bežte čítať :) enjoy :D



"Elizabeth! Vstávaj!" Jej odporný škrekľavý hlas sa rozliehal po celom dome. Pre boha, šak ešte neni ani sedem hodín. To vážne nemá čo robiť? Lenivo som sa vyšuchtala z postele a zišla do kuchyne.
"Choď nakúpiť, nič tu predsa nemáte." Ten jej tón hlasu ma začínal vytáčať čím ďalej tym viac. No rozhodla som sa ju ignorovať. Chcela som si z chladničky vytiahnuť môj špeciálny jogurt, no nebol tam. Tá krava mi ho zjedla. Zaryla som si nechty do dlaní a v duchu nadávala ako nejaký chlap v krčme. Toto tu nemienim trpieť.
"Prepáč mi to, ale naozaj nikam nejdem." Snažila som sa zachovať si pokojný tón.
"Áno, ale som váš hosť, tak by ste ma mali obslúžiť." Tak ale toto prehnala.
"Vieš čo? Nikto ťa sem nenútil ísť. Ak nechceš, nemusíš tu byť. Všetci ťa tu trpíš len kvôli Harrymu. Ale toto si už naozaj prehnala moja milá. Skús ku mne ešte raz prehovoriť." Ostala úplne zarazená.
"Prečo kričíš?" Vošiel do kuchyne rozospatý Harry a žmúril proti svetlu.
"Harry odmietam to tu znášať. Odchádzam." Otváral ústa, že niečo povie, no ja som len pokývala hlavou. Neskutočne ma však napálila Carmenina reakcia.
"Len si choď. Aj tak si tu zbytočná." Privrela som oči a odkráčala hore. Treskla som dverami a Niall sa prudko posadil na posteli.
"Čo sa pre boha deje, že o siedmej ráno trieskaš dverami?"
"Prepáč, nechcela som ťa zobudiť, ale tá krpaňa má zase svoj deň."
"No až taká krpaňa to nie je." Uškrnul sa, no ja som na žartíky naozaj nemala náladu.
"To ma chceš vytočiť ešte viac? Dobre vieš, ako som to myslela."
"Ale no tak Liz. Snáď sa na mňa nehneváš."
"Nehnevám, ale naozaj si dávaj pozor na jazyk." Na chalanov sa nedokážem hnevať. Ani na jedného z nich, nech už spravia čokoľvek, do pár minút to majú opustené.
"Idem do izby. Pôjdeš so mnou na to fotenie?" Iba ticho zamrmlal 'nie' a tak som odišla do svojej izby. Vzala som si notebook, kábel a mobil a začala sťahovať fotky. Trvalo mi necelú hodinu, kým sa to všetko stiahlo a kým som to všetko potriedila. Bol však čas aj na novú profilovku a tak som našla jednu extra peknú, kde som s Dan a rovno si ju dala na fajsbúk. 'Another perfect day with my bestie. Xoxo.'  Vypla som to a zašila sa do kúpeľne. O pol deviatej som odtiaľ vyšla ako človek, navliekla na seba ružové šaty, biele balerínky a do bielej kabelky som si hodila mobil, kľúče a peňaženku. Ešte som si stiahla vlasy do copu a potichu sa vytratila von. Namierila som si to do malej pekárne. Celú cestu som bola zasnívaná a pozerala som sa do zeme. Keď v tom sa moja šikovnosť preukázala a narazila som do nejakého chalana. Pozrela som sa mu do tváre a tie zelené oči a dokonalý úsmev mi niekoho pripomínali.
"Oliver?"
"Elizabeth?" Naraz sme sa ozvali a radostne som sa mu hodila okolo krku.
"Čo robíš tu v Londýne? Nechcel si ostať vo Wolverhamptone?" Oliver a Liam boli moji najlepší kamaráti na základke. Potom však išiel na inú strednú ako ja s Liamom. Zo začiatku sme sa stretávali, no potom sme prestali mať na seba čas a tak sme sa už štyri roky nekontaktovali.
"Študujem psychológiu. Osamostatnil som sa a vzal život do vlastných rúk. Bože som tak rád, že ťa vidím. Vyrástla si. A opeknela." Začala som sa červenať.
"Ale nekecaj. Vobec som neopeknela. Aj ja som strašne rada, že sme sa stretli. Vidíš? Daj mi tvoje číslo a niekedy pôjdeme von." Nadiktoval mi číslo a ja som ho prezvonila.
"Ale no. A Liam sa ako má? Darí sa im?"
"Dobre sa majú. Šak darí darí. Niekedy sa musíme všetci traja stretnúť ako za starých čias."
"No pekne. Tak sa teším aj za nich. Pozdravuj aj doma aj Liama. No ale ponáhľam sa do školy. Večer ti napíšem."
"Wow, si jeden z mála chalanov, ktorí proti ním nič nemajú. No ale nebudem ťa zdržiavať. Pa." Rýchlo sme sa objali a ja som vošla do pekárne.
"Jeden croissant a jedno latté vás poprosím." Sadla som si do rohu a čakala.