Summer Love 17

„Môžeš na chvíľočku?“ Bailey si ho pochybovačne premerala pohľadom, no prikývla.

„Samozrejme, prečo nie.“

„Urobil som ti niečo?“ Čakala otázku podobného typu, no aj tak nevedela odpovedať. Preto ostala ticho a pozerala sa do zeme. „No tak, aspoň mi odpovedz.“

„Nie.“ Odvážila sa zdvihnúť pohľad a zapozerala sa do Harryho očí.

„Tak potom prečo si taká...“ na chvíľku sa odmlčal, „odmeraná?“ Rozmýšľala, ako by mu mala vysvetliť ten odstup.

„Ja vlastne ani neviem. Možno to bude tým, že sa poznáme krátko a...“

„A veríš tomu, čo je o mne napísané.“ Bailey neodpovedala. Tento krát to bol Harry, ktorý sa zapozeral do zeme. Ani jeden z nich nevedel, čo by mal povedať. Bailey sa cítila hlúpo za to, čo si o ňom myslela. A Harry zase nevedel, ako by mal reagovať. Vedel, že si to o ňom myslí veľmi veľa ľudí, no nečakal, že si to bude myslieť aj Bailey.

„Nemali by sme ísť za nimi? Za chvíľu sa stratia,“ šepla Bailey a rukou kývla smerom k Louimu a El, ktorí si ani len nevšimli, že idú sami. Harry len prikývol a pohol sa dopredu. Bailey mu položila ruku na plece a počkala, kým sa otočí. „Mrzí ma to. Ja viem, že taký naozaj nie si.“ Sama však nedokázala prijať informáciu, že taký nie je. Harry sa len jemne usmial. Bailey však vnútri vedela, že je z toho smutný. Ani sa mu nečudovala, cítila by sa rovnako ak by si o nej ľudia mysleli niečo, čo ani nie je pravda. Bolo jej ho neskutočne ľúto. Možno by mu predsa len mala dať šancu, budú len kamaráti. Bližšie si ho k sebe nepustí. Zatiaľ.

Až do konca dňa sa s Harrym vôbec nerozprávala. Nechcela sa s ním rozprávať, cítila by sa pri tom vinne a hlúpo. Dokonca mu ani len nepopriala späť dobrú noc, len ho hlúpo odignorovala. Zavrela sa v izbe, rýchlo sa osprchovala a ľahla si do postele na druhej strane izby od tej Eleanorinej. Prešli snáď celé mesto a večeru tiež nemali najmenšiu. Aj napriek tomu, že bolo len desať hodín, Bailey takmer okamžite zaspala. Bolo jej jedno, že je tam sama. Upadla do ríše snov a nechala sa uniesť do sveta fantázie.

Od ich rozhovoru sa Harry cítil nesvoj. Nevedel, čo spravil zle. No bol pevne rozhodnutý dokázať jej pravý opak. Nech už to bude akokoľvek, prinúti ju zmeniť názor. Je jedno kedy a ako, dokáže to. Aj keby si mal olízať lakeť, spraví to. Keď sa večer vrátili na hotel, chvíľu sedel na chodbe a snažil sa utriediť si myšlienky. Prečo mu tak veľmi záleží na jej názore? Poznajú sa predsa len krátko, možno sa už ani nikdy neuvidia. No záležalo mu na tom viac, ako by malo. Vyslovene nechcel, aby si o ňom myslela niečo takéto. Už ďalej nevládal rozmýšľať, tak vstúpil do jeho a Louiho izby. Osprchoval sa, obliekol si čisté boxerky a tričko a chcel si ľahnúť do postele. No Louis ho tichým šeptom zastavil a ukázal na spiacu Eleanor.

„Harry nemohol by si ísť spať k Bailey do izby? Sú tam dve postele, neboj sa.“ Harry ho na jednej strane chápal, no na druhej nevedel pochopiť, prečo jednoducho nemôže El schytiť do náručia a odniesť do jej izby. Nezazlieval mu to, chápal, že chce aspoň trochu času stráviť s Eleanor. Aj on by ho pravdepodobne vyhodil z izby, ak by mu jeho priateľka zaspala v náručí.

„Jasné, nemám s tým problém. Dobrú noc, sweetcheeks.“

„Aj tebe, babycakes.“ Obaja sa usmievali, no ani jeden z nich v tej tme nevidel úsmev toho druhého. Harry si obliekol tepláky, potichu vyšiel z izby a vošiel do izby oproti, rovnako potichu. Mobilom si zasvietil, zamkol izbu a ľahol si do postele, myšlienkami niekde úplne inde. Vypol si mobil, otočil sa tvárou k stene a ešte niekoľko chvíľ premýšľal, kým sa mu podarilo zaspať. Bál sa však reakcie Bailey, keď zistí, že tu s ňou spal on a nie Eleanor.

Na druhý deň ráno sa Bailey zobudila až o pol jedenástej a bola prekvapená, keď uvidela – podľa nej – spiacu Eleanor. Podišla k jej posteli a ešte stále rozospatá sa nad Harrym nahla a začala mu triasť ramenom. Harry sa k nej pomaly začal otáčať. Keď si však všimla, že to je on, hystericky vykríkla. To zobudilo Harryho a on sa len usmieval. Akonáhle si však uvedomila, že pred ním stojí len v tričku a nohavičkách, stíchla a zahanbene sa pozrela do zeme. Lem trička si stiahla čo najnižšie a cúvla späť k posteli. Rýchlo schmatla perinu a obmotala si ju okolo pása. Rukou si snažila upraviť si strapaté vlasy a Harry sa nad jej nešikovným gestom zasmial.

„Čo tu robíš?“ Bailey si ho premerala pohľadom.

„Spal som tu. Ver mi, nechcel som, ale Louis ma vyhodil. Eleanor u nás totiž zaspala. Teda nie, že by som s tebou mal nejaký problém, ale je to zvláštne.“ Do líc mu stúpla červeň a na chvíľu medzi nimi zavládlo trápne ticho.

„Ehm, asi sa pôjdem prezliecť.“ Zamrmlala Bailey a začala si z kufra vyberať veci. Perina jej však ľahko skĺzla po stehnách dolu a Harryho zrak padol na jej zadok. Bailey si to, našťastie pre Harryho, nevšimla. Rýchlo si napravila perinu a s vecami sa zavrela do kúpeľne. Prezliekla sa do čiernych riflí, sivého trička s potlačou a kefou si narýchlo prečesala vlasy. Gumičkou si ich stiahla do voľného drdola a do rúk si vzala kozmetickú taštičku. Vatovým tampónom si z tváre zotrela všetky nečistoty a zvyšky špirály. Potom sa jemne nalíčila, umyla si zuby a vyšla z kúpeľne dúfajúc, že Harry tam už nebude. No on sedel na posteli pozorne sledoval každý jej pohyb. Bailey to bolo nepríjemné, doslova ju prepaľoval pohľadom.

Snažila sa nevšímať si ho, len sa vrátila späť k posteli a odložila si veci.

„Nevieš náhodou, kedy odchádzame?“ Obrátila sa naňho, aby prerušila trápne ticho.

„Ešte sa pôjdeme prejsť a po obede ideme.“ Aj keď sa naňho Bailey nepozerala, cítila na sebe jeho pohľad. Harry si však nemohol pomôcť, niečo na nej bolo zvláštne. Chcel zistiť čo, no sám nevedel ako. Na chvíľku sa na ňu prestal pozerať a začal si naprávať lem trička. Opäť medzi nimi zavládlo napäté ticho a ani jeden z nich nevedel, čo povedať.

„Tak ja už pôjdem. Dúfam, že ich nezobudím.“ Super, konečne skvelý nápad Styles. Prebleslo Bailey hlavou. Na Harryho oznámenie len ticho zahmkala a ďalej sa venovala mobilu bez toho, aby sa naňho čo i len pozrela. Keď počula, ako zavrel dvere, vydýchla si. Nebolo to príjemný pocit byť sledovaná Harrym, no na druhej strane jej to celkom lichotilo. Ďalej sa tým už nezaoberala a po pätnástich minútach ničnerobenia sa odvážila ísť Louimu do izby. Potichu zaklopala a v duchu dúfala, že ju nebudú počuť a bude sa môcť vrátiť. No dvere jej otvorila vysmiata Eleanor.

„Poď ďalej. Akurát riešime, že by sme odišli bez tej prechádzky. Čo na to hovoríš?“

„V podstate mi je to jedno, rozhodnite sa vy.“ Usmiala sa a na chvíľu zahnala nervozitu. Vkročila za Eleanor do izby a sadla si do maličkého kresla.

„Tak sa ide domov, niečo sa tam vymyslí. Zoznámime ťa s Danielle a Perrie.“ No to snáď nie, ďalší noví ľudia. Nie, že by sa netešila, no za posledné tri dni ich spoznala až priveľa. Nepovedala však nič, hlboko vnútri sa naozaj tešila, no nechcela to dať až tak veľmi najavo. Počkali, kým sa El prezlečie a spoločne sa naraňajkovali. Louis a Harry sa podpísali dvom dievčatám, no inak sa k nim nik cudzí neprihovoril. Po raňajkách sa odhlásili z hotela a zo všetkými vecami vyrazili na cestu domov. Tentoraz sa rozprávali, spievali si a počúvali Louiho vtípky. Bailey sa konečne uvoľnila a bez problémov zvládla dlhší rozhovor s Harrym. Uvedomila si, že ho nedokáže len tak ignorovať.